BRATISLAVA 2. mája (SITA) - Jedna zo zakladateliek Izraelu - Golda Meir, rodená Mabovitz, sa narodila 3. mája 1898 v Kyjeve na Ukrajine, ktorá bola v tom čase súčasťou Ruska, Blume Naidtich a Moshemu Mabovitzovi.
Stala sa ministerkou práce, viedla ministerstvo financií a 17. marca 1969 sa stala štvrtou premiérkou Izraela. Goldu Meir prezývali aj Železná lady izraelskej politiky a to dlhé roky predtým, ako sa toto prirovnanie začalo spájať s menom Margaret Thatcher. Bývalý izraelský premiér David Ben-Gurion ju raz nazval jediným mužom izraelského kabinetu. Do dnešného dňa bola jedinou ženou, ktorá viedla izraelskú vládu a zároveň treťou ženou celosvetovo, ktorá tento post zastávala.
Jedna z jej prvých spomienok z detstva sa viaže k otcovi, stojacom vo dverách, ako hovorí o blížiacom sa pogrome. Goldino detstvo, ako aj detstvo jej dvoch sestier Sheyny a Tzipky často sprevádzal hlad. Ich päť ďalších súrodencov zomrelo ešte v ranom detstve. Goldiným veľkým vzorom bola hlavne sestra Sheyna. Ich otec odišiel v roku 1903 do Spojených štátov, zatiaľ čo rodina ostala v Pinsku. Sheyna sa začala angažovať v aktivitách podporujúcich sionizmus. Golda ňou bola očarená a podnietila zvyšok rodiny, aby odišli za otcom do USA. Starý domov opustili v roku 1906.
Rodina sa usadila v Milwaukee v štáte Wisconsin. Goldin otec sa zamestnal ako tesár a jej matka viedla prevádzku s potravinami. Keď mala iba osem rokov, musela určitý čas každé ráno viesť obchod sama. V rokoch 1906 až 1912 navštevovala školu Fourth Street School, ktorá dnes nesie jej meno. Práve tam organizovala prvé zbierky na kúpu školských pomôcok pre žiakov. V štrnástich rokoch jej matka navrhla, aby odišla zo školy, zamestnala sa a vydala za staršieho muža. Golda ale nesúhlasila a utiekla z domu. Odišla vtedy k Sheyne do Denveru, kde žila asi rok. V Denveri študovala na North High School a stretla sa s maliarom Morrisom Myersonom, svojím budúcim manželom. V osemnástich rokoch sa na naliehanie svojho otca vrátila do Milwaukee. V tom čase sa z nej stala aktivistka združenia Habonim, z ktorého sa zlúčením so združením
Dror stalo Habonim Dror. Zúčastnila sa mnohých projektov, na ktorých prednášala o socialistickom sionizme. Podujatí sa často zúčastňovali aj hostia z Palestíny.
Po maturite na State Normal School v Milwaukee učila na verejných školách. V roku 1915 sa stala členkou Labor Zionist Organization. O dva roky neskôr sa vydala za Myersona a začali sa pripravovať na imigráciu. V roku 1921 s manželom a Sheynou natrvalo opustili USA a imigrovali do Palestíny, ktorá bola pod správou Veľkej Británie.
V Palestíne chceli manželia žiť v kibuci. Golda podala žiadosť o umiestnenie v kibuci Merhavia, ale jej žiadosť najskôr zamietli. Neskôr ju komunita akceptovala. Najprv plnila bežné povinnosti, no neskôr sa prejavila ako schopný líder. Po čase ju vybrali za reprezentantku do Histadrutu, čo bol najvyšší odborársky orgán. V roku 1924, keď Morrisa omrzel život v kibuci, obaja ho opustili. Najskôr žili v Tel Avive, potom sa usadili v Jeruzaleme. Narodil sa im syn Menachem a dcéra Sarah. V roku 1928 Goldu zvolili na post sekretárky ženskej rady odborov pri Histadrute. To si vyžiadalo jej presťahovanie spolu s deťmi do Tel Avivu, no jej manžel ostal v Jeruzaleme. Golda a Morris žili oddelene, ale nikdy sa nerozviedli. Morris zomrel v roku 1951.
Goldin vplyv v Histadrute postupne rástol. Keďže sa však nenarodila priamo v Izraeli, nie všetci to prijímali s pochopením. V roku 1946 sa Briti pokúsili zablokovať aktivity sionistického hnutia v Palestíne a uväznili niekoľkých jeho vodcov. Golda sama sa ale do väzenia nikdy nedostala. Postavila sa na čelo organizácie, s Britmi negociovala a kontakt udržovala aj so silami guerrilly.
Golda Meir bola jednou z dvoch žien a spolu 24 signatárov, ktorí podpísali deklaráciu o založení štátu Izrael 14. mája 1948. "Po tom, ako som podpísala deklaráciu, rozplakala som sa. Keď som ako dievča študovala americkú históriu a čítala o ľuďoch, ktorí podpísali Deklaráciu nezávislosti, nevedela som si predstaviť, že to boli skutoční ľudia a robili niečo reálne. A zrazu som bola pritom a podpisovala deklaráciu nezávislosti," povedala Golda po čase. Na druhý deň po vzniku, zaútočili na Izrael jednotky Egyptu, Sýrie, Libanonu, Jordánska a Iraku. Golda, ako prvá dostala izraelský pas a odcestovala do USA, kde chcela získať peniaze na podporu mladého štátu. Keď sa vrátila do vlasti, vymenovali ju za prvú veľvyslankyňu Izraela v Sovietskom zväze. Ostala tam ale iba krátko a ZSSR v roku 1949 opustila. Počas jej misie v Moskve sa stretávala s mnohými ruskými židmi, ktorí si pod tlakom stalinizmu museli zmeniť mená. Následne niekoľko rokov, až do roku 1974, pôsobila v izraelskom parlamente nazývanom Kneset.
Od roku 1949 do roku 1956 pracovala ako ministerka práce, potom sa vo vláde Davida Ben-Guriona stala ministerkou zahraničných vecí. Práve on jej navrhol, aby si zmenila meno. Vtedy sa z nej stala Golda Meir, čo v hebrejčine znamená "svietiť".
Začiatkom 60-tych rokov jej lekári zistili rakovinu, čo sa snažila držať v tajnosti, aby ju neprajníci neoznačili za neschopnú zastávať svoj úrad. Onedlho však sama rezignovala. Spočiatku sa vyhýbala práci, ale napokon ju znova povolali do služieb štátu. Na osem mesiacov sa stala sekretárkou národnej odborovej organizácie a do dôchodku odišla 1. augusta 1968.
Po náhlej smrti premiéra Leviho Eškola koncom februára 1969 sa z nej stala premiérka. V tom čase bol Izrael sebavedomým štátom. Jeho pozície posilnilo víťazstvo nad Arabmi a v šesťdňovej vojne navyše získal viaceré sporné územia. Golda ale musela riešiť pokračujúce ostreľovanie izraelských jednotiek egyptskými v oblasti Suezského prieplavu.
Po atentáte na izraelských športovcov počas olympijských hier v Mníchove v roku 1972, Golda apelovala na svet, aby zastavil nezmyselné útoky na občanov Izraela. Keďže mala pocit, že svet nereagoval na útoky a jej výzvu adekvátne, splnomocnila izraelskú tajnú službu Mossad, aby zneškodnila autorov tragédie, palestínsku teroristickú organizáciu Čierny september a Ľudový front za oslobodenie Palestíny (PFLP).
V roku 1973 sa začala vojna Yom Kippur. Šesť hodín pred začatím vojny sa stretla s Moshem Dayanom, ktorý stál na čele izraelských obranných zložiek a izraelským generálom Davidom Elazarom. Zatiaľ čo Dayan tvrdil že vojna asi ani nenastane, Elazar žiadal zaviesť aspoň preventívne opatrenia voči sýrskym jednotkám. Golda posúdila oba návrhy a rozhodla preventívne opatrenia nezaviesť. Urobila to preto, lebo vedela, že Izrael sa nemôže spoľahnúť na Európu v otázke zásobovania krajiny vojenským materiálom. Uvedomovala si, že by to ohrozilo dodávky ropy do Európy a celkovo by to poškodilo obchodovanie medzi starým kontinentom a arabskými krajinami. Jedinou krajinou, na ktorú sa mohol Izrael spoľahnúť, boli Spojené štáty. Meir sa ale obávala, že v prípade zavedenia preventívnych opatrení, by bola pomoc USA menej pravdepodobná. Jej rozhodnutie sa napokon ukázalo ako správne, čo neskôr potvrdil aj americký diplomat a odborník na politické vedy Henry Kissinger.
V apríli 1974 Golda Meir rezignovala a nahradil ju Jicchak Rabin. Zomrela v Jeruzaleme 8. decembra 1978.
