FOTO
Manželia Valentína a Milan Krendželákovci pochádzajú z Ukrajiny. Do Košíc sa prisťahovali pred ôsmimi rokmi po tom, čo museli opustiť svoj domov v Rovnom. Nechali tam všetko. Vzali si len kufor s najnutnejšími vecami.
Ich domov sa totiž nachádza v černobyľskej oblasti. A hoci od tragédie uplynulo 20 rokov, majú na ňu dodnes živé spomienky. Päťdesiatdvaročná Valentína na vlastné oči videla následky výbuchu a takmer päť rokov pomáhala deťom zo zamorenej oblasti.
"Teraz, keď je toto výročie, nechcem nič počuť ani vidieť, vypínam rádio aj televízor, lebo spomínať na to nie je vôbec ľahké. Deti nám zomierali na rukách," priznáva.
Smutne pamätný 1. máj
"Žili sme asi 300 kilometrov od elektrárne a o výbuchu sme sa dozvedeli až prvého mája!" začína svoje rozprávanie Valentína. O udalosti jej povedal manžel Nikolaj, vojak z povolania.
Ticho hovoril: "Každý deň musíš kúpať deti. Vybuchol nám Černobyľ!" A nikto o tom nevedel! Na prvého mája išli všetci do sprievodu: veselí, usmievaví, niesli zástavy, bola tam zmrzlina, pivo.
Neinformoval o tom ani rozhlas, noviny či televízia: "Ja som tomu nechcela veriť. Nevedela som pochopiť, ako to mohla vláda nedať do tlače a neoznámiť ľuďom."
Dobre platená likvidácia
Potom nastali hrozné dni. Ako sa čo najlepšie ochrániť pred "nepriateľom", ktorého nevidieť a necítiť? Deti museli nosiť na hlavách čiapky, nemohli chodiť von, nesmeli byť na slnku a podľa možností sa všetci museli čo najviac sprchovať.
"Zrazu začali brať vojakov do Černobyľa. Išli aj plukovníci, majori. Bolo to dobrovoľné. Kto vedel, o čo ide, nešiel tam, ale mnohí tam odišli, lebo za likvidáciu dostávali veľké peniaze a byty v Kyjeve," vysvetľuje Valika.
Robila na personálnom oddelení a veľa mladých ľudí od toho odhovárala. Chceli tam ísť, zarobiť si. A veľa ich potom zomrelo.
Pípanie aj teraz ľudí desí
Valentína Krendželáková začala pracovať v nadácii, ktorá vyvážala deti z černobyľskej oblasti na ozdravné pobyty. Ona aj ďalšie ženy absolvovali zdravotnícke kurzy, chodili po domoch a učili postihnutých, ako si majú pomôcť.
Rajóny v oblasti Rovného boli naozajstným Černobyľom, tam spadlo najviac odpadu po výbuchu elektrárne. Ľudia mali prístroje na meranie rádioaktivity. Vyzerali ako pero a pípali. "Keď to silnelo, znamenalo to: musíš odísť. Aj teraz, keď mi niekedy pípa mobil alebo budík, mám strach," opisuje.
A zdravotným ťažkostiam sa ani oni nevyhli: "Dcéra má dvoch synov, 10-ročný vnuk má však veľmi veľký zdravotný problém a lekári potvrdili, že súvisí s Černobyľom. Ešte aj teraz to vyjde najavo."
Stretnú sa a nezhovárajú
Pred ôsmimi rokmi prišlo do Košíc niekoľko desiatok rodín. Krendželákovci sa s mnohými poznajú a aj sa niekedy stretnú. O tragických udalostiach spred dvadsiatich rokov sa však neradi rozprávajú. Spomienky sú priveľmi smutné.
"Bolí to. Veľmi to bolí. Tam zomierali deti. Na cintorínoch ležia samí mladí ľudia. Ani za milióny by som sa tam nešla pozrieť. Je to veľmi ťažké. Ďakujem Bohu a dobrým ľuďom, ktorí pomohli. Keď je jar, začínam žiť nanovo."
Manželia Krendželákovci žili v Černobyli (na snímke vpravo). FOTO - AUTORKA a MIREK TÓDA
