Dvadsať rokov prežila Ema Repiská v žiarskom domove dôchodcov. Prišla tam z vlastnej vôle a je spokojná. "Považujem to tu skutočne za svoj domov," hovorí. "Keď idem raz do roka za sestrou do rodného Rudna, hovorím si, idem z domu domov."
Na tieto návštevy si pani Ema vždy vyberie celú dovolenku, povolených 28 dní. Navlas rovnako, ako v zamestnaní. Dokonca si musí vypísať aj klasický dovolenkový lístok. "No už neznášam cestovanie. V minulosti som precestovala Československo krížom-krážom," vysvetľuje.
Cestovala najradšej vlakom, lebo v lietadle jej bývalo zle. Keď mala možnosť voľby, sedávala hneď za pilotovou kabínou. "Ak bolo to miesto obsadené, hneď som si pýtala vrecúško," spomína pani Ema.
Hoci v živote bola najďalej v Maďarsku, polica v jej izbe je plná pohľadníc z rôznych kútov sveta. Škótsko, Francúzsko, Pobrežie Slonoviny, Austrália, India. Ich prostredníctvom sa dostáva do ďalekých krajín.
"Pohľadnice som nazbierala za dvadsať rokov, ktoré som v domove. Posielajú mi ich väčšinou synovci a prasynovci. Keď sa cítim osamotená, pozerám sa na ne a je mi dobre," usmieva sa.
Tá rodina je sestra a jej príbuzní, ktorí majú tetu Emu naozaj radi. "Oni mi nahrádzajú manžela aj deti," tvrdí. A presvedčivo dodáva: "Nemrzí ma, že som sa nevydala, keby som ešte raz žila, nič by som na tom nemenila."
Prázdne miesto v živote zapĺňajú pani Eme knihy. Číta všetko a má problém vybrať si v knižnici ďalší titul: "Ťažko sa hľadajú také, ktoré som ešte nemala v ruke. Preto po niektorých siaham znovu a znovu."
A radšej, ako ísť na návštevu k susedom v domove, lúšti krížovky alebo si vyloží karty. "Aby som mala pokojnú starobu, vyhýbam sa stresom a hluku," hovorí. "A strachu zo staroby," dodáva.
Tvár osemdesiatročnej pani Repiskej brázdia len jemné vrásky a mysľou tromfne nejednu mladicu. Zrejme má na tom zásluhu jej životná filozofia.
FOTO - AUTORKA
Autor: JANA SCHVARZBACHEROVÁ
