|
Ján Palárec, kováč. Kto mu bude hádať 85? FOTO - AUTORKA |
príbeh
Pod oknami domu Jána Palárca v Nesluši stojí malá nákova. Okoloidúcim namiesto vývesného štítu oznamuje, že v dome žije kováč.
Aj jeho otec bol kováčom a on išiel k nemu do učenia rovno z 8. triedy. Výučný aj tovarišský list dostal v roku 1939, po troch rokoch učenia. Na skúškach musel pokuť motyku a okutie na koniec vozového oja.
Hoci 85-ročný Ján Palárec nie je vzrastom veľký chlap, ruky má mocné a vidieť, že nikdy nezaháľali. Ani teraz to nedokážu. Má to v rodine.
"Keď sa otec oženil, boli s mamou týždeň, a on odišiel do Ameriky. Po siedmich rokoch jej poslal šifkartu na loď, aby prišla za ním. Bola mladá a rodičia sa o ňu báli. Tak ju nepustili."
Nakoniec otec ochorel, tak sa vrátil. V Amerike zarobil v drôtovej továrni pri stroji nejaké koruny, keď prišiel domov, začal znova s kováčstvom. Aj so synom. Kým Palárec mladší nešiel do vojny, bol aj v povstaní.
Ku kováčstvu sa vrátil po vojne, v roku 1946. Vtedy o robotu núdza nebola, v dedine bolo 90 koní, robili sa vozy, kuli sa kone, pluhy, kolesá, všetko potrebné pre hospodárstvo.
V jednej dielni robil on, v druhej otec. "Až v roku 1958 zlikvidovali živnosti, otec ochorel a ja som išiel do Kysuce na okres, robil som pri požiarnej inšpekcii. Ozvalo sa však zranenie z povstania."
Vo Vyšných Hágoch ho operovali a dali mu kostný štep. Musel ísť na čiastočný invalidný dôchodok. A tak sa vrátil k remeslu. Definitívne.
"Mám buchar, a ten kuje sám. Trošku to už len poopravujem. Robím motyky, hrable, staré cepy, kolesá aj kolárčinu. Kedysi som jednou rukou ťahal mechy, druhou mlátil po železe, kým bolo teplé. Teraz je elektrina veľký pomocník."
Má aj nasledovníkov, vnuk Janko je vyučený umelecký kováč a veľmi ho to baví, starému otcovi robí radosť. "Len raz sa mi kôň zahryzol do boku, keď som ho podkúval," hovorí pán Palárec.
A kým toto rozpráva, už mu na okienko búchajú susedia, ktorým treba podkuť motyky. Je jar a vtedy nemajú kováči čas vysedávať.
IVETA FROLKOVÁ
