Prvýkrát sme sa s ňou stretli v roku 1995. Bolo to pred predstavením muzikálu Dracula. Prišla načas, drobná, v čiernom, so striebornými reťazami na krku a s početnými prstienkami na rukách.
Hneď povedala: Tykajme si. Potom sme spolu sedeli tri hodiny a boli by sme aj viac, keby sa nemusela pripraviť na večerný výstup. Lásku k ľuďom nehrala, to jej "lidičky" a "srdíčka" boli úprimné.
Cez prestávku sme si potom dali v divadelnom bufete čaj a rum, a potom ešte raz. Ten rum. A sedeli sme v kúte. Na hviezdu sa nehrala, a takou zostala. Hovorila o tom, ako rada háčkuje a zbiera gombíky a v Prahe dovtedy vystriedala 13 podnájmov.
Mnohokrát nemala ani na chlieb. To nakoniec priznala aj v rozhovore pre Magazín Dnes.
"Kedysi dávno som točila niečo pre televíziu a Josef Laufer mi požičal tisíc korún. Mala som vtedy hrozný hlad a ani korunu. Hovorila som mu: Ja ti to vrátim. A on: Nevracaj to mne, ale niekomu, kto to bude raz potrebovať," spomína.
A tak to robí už 15 rokov. Všetkým vracia tú tisíckorunu od Laufera. A ona jej posiela "na účet" úroky.
"Vždy som si napríklad priala kúpiť otcovi auto alebo našim lepší dom, pretože v tom, kde som sa narodila, ani netiekla voda. Museli sme chodiť s vedrom k pumpe, záchod bol vonku. A v zime, to si neviete predstaviť," hovorí Magazínu Dnes.
Za tých desať rokov sa napriek peniazom, ktoré zarobila, nezmenila. Stále hovorí "lidičky", len si už s každým na počkanie netyká. Aj vtedy pre ňu najviac znamenalo priateľstvo a pokoj, ktorý jej dáva spev a rodina. Nebilo sa to v nej.
A keby to nevyšlo? Nezrútila by sa. Hoci: "Robím pre svoje ciele všetko. A ak to nejde, tak aspoň žijem s pocitom, že som sa nevzdala." To je Lucie Bílá, narodená v znamení Barana. (mt)
