Historik Ivan Chalupecký zasvätil celý život hľadaniu pravdy. FOTO - AUTOR
Historika Ivana Chalupeckého si režim po prvý raz podal ako stredoškoláka. Po zrušení malého seminára v Levoči prišiel do Tisovca dokončiť štúdiá. Ako niekdajší ašpirant na kňazstvo však nepadol do oka spolužiakom. A tak ho pol roka pred maturitou vyhodili.
"Práve prebiehal proces s Jánom Vojtaššákom a ďalšími biskupmi. Počas prestávky sme sa so spolužiakmi rozprávali na túto tému a ja som biskupa bránil. Napokon, poznal som ho osobne. A niekto ma udal," hovorí 74-ročný pán, žijúci v Levoči.
Dnes trávi väčšinu času v miestnom archíve, na konferenciách či akademickej pôde. Nie je výnimočné, že sa nedávno vrátil z parížskej Sorbony.
Vtedy, stredoškolák, dostal ako trest "vyhadzov" zo všetkých škôl v Československu. "Bol z toho aj súd, no sudca bol zrejme rozumný, a tak ma odsúdil iba na polovicu z najnižšej sadzby."
Odsedel si šesť týždňov a odtiaľ putoval rovno do kameňolomu. A neskôr do tehelne, do bane a stihol si odkrútiť aj vojnu.
Azyl v archíve
Aj v čase temna sa na konci tunela občas zablyslo svetlo nádeje. Pán Chalupecký natrafil na voľné miesto v levočskom archíve. Nemal predstavu, čo sa tam robí, ale prihlásil sa.
"A oni ma vzali. Čudoval som sa, lebo archívy patrili pod ministerstvo vnútra. Eštebáci však vôbec nezistili, že len pred pár rokmi som sedel," usmieva sa. V archíve napokon strávil 40 rokov.
Práve tam, v prostredí plnom dokumentov a historických prameňov, naplno odkryl svoj záujem o dejiny. Československé neskôr vyštudoval.
Dnes patrí medzi uznávaných autorov z oblasti stredoveku alebo cirkevných dejín. Napokon to v Ružomberku či Spišskej kapitule až do roku 2003 prednášal.
"Nikdy mi nešlo o univerzitný profil, kariéru či peniaze. Mal som záujem pomôcť spoločnosti pri výchove mladých ľudí," hovorí. "Potrebujeme mladú krv, veď si len predstavte, koľko marxistických učiteľov dodnes učí na školách!"
Bez karty KSS
Práca v archíve môže byť pre nezainteresovaného človeka nezaujímavá. Odtiaľ je však krok k historickej vede a výskumu.
"Ak ste správne zvedavý a máte aspoň trochu analytické myslenie, tak sa ľahko dostanete do víru dejín. Historik, ktorý nie je zvedavý, nie je historik, iba úradník," vysvetľuje Ivan Chalupecký, inak aj predseda Spišského dejepisného spolku a autor niekoľkých monografií.
On sám sa nemal záujem za komunistov presadiť z prostého dôvodu: "Nikdy som sa netajil svojím vzťahom ku kresťanstvu a k cirkvi. Aj preto sa mi snažilo ideologické oddelenie KSS v Košiciach zakázať publikovanie."
Udržiaval kontakt so zahraničím a pomáhal kňazom s literatúrou a peniazmi. No eštebáci niekde zachytili podozrenie a nalepili sa naň. "Bolo to dobrodružné, ale veľmi nepríjemné," spomína.
Hľadanie pravdy
Keďže však nebol v strane, nemohli ho z nej vyhodiť. A s nestranníkom to bolo ťažšie. Navyše, bol aj s ďalšími nežiaducimi ľuďmi, dokonca kňazmi, "pod ochranou ministerstva vnútra". V duchu hesla pod svetlom býva najväčšia tma ich tam totiž nik nehľadal.
"Zo strany komunistov nebol záujem o archívy, práca bola ťažká a málo platená," vysvetľuje to. Dnes môžu archivári nosiť na sebe biele plášte, pred polstoročím však boli pracovným odevom montérky a obrovské nánosy prachu neprospievali zdraviu.
A navyše je tam samozrejmosťou ovládanie cudzích jazykov, perfektné ovládanie dejín správy štátu, miest a obcí.
"Inak by ste pravdepodobne vôbec nerozumeli, o čom konkrétny dokument vypovedá," dodáva archivár Chalupecký, ktorý takmer 30 rokov zasvätil skúmaniu dokumentov o živote a diele Majstra Pavla z Levoče.
