Pravidelne ťa mesačne platím svojimi daňami, podporujem pár tisíckami mesačne zdravotníctvo, dôchodky a všetko, čo treba. Mesačne ti odvádzam na odvodoch a daniach viac, ako je priemerná mzda slušného Slováka. A ty, milá pani Slovenská republika, robíš si svoju prácu?
Zdá sa mi, že nie. Tvoja pracovná disciplína je mizerná, ak vôbec. Skúšal som to s tebou po dobrom, ale nejako ma nevnímaš. Toť sa ti potoky vylievajú z korýt, ktoré si už, milá pani, desiatky rokov neočistila, tam ti behajú deti v blate a pijú vodu z kaluže, tamto ti zase starí ľudia umierajú na ulici primrznutí na lavičkách.
Okľukou obchádzaš deti, žobrajúce v tvojom hlavnom meste.
Pani Slovenská republika, nevidíš to alebo nechceš? Ako je možné, že keď ti jeden mesiac nezaplatím výplatu, že si to všimneš, a keď ja od teba žiadam vreckové, tak ti to trvá tak dlho?
Už som unavený a ty sa mi smeješ. No potrebujem ja takého zamestnanca? Veď ja ti dám! Dostaneš padáka. Na hodinu! Nesmej sa!
Ja na to prídem, ako sa ťa zbaviť. Naparím ti porušovanie pracovnej disciplíny a máš to! A už ti nič nezaplatím. Keď sa naučíš raz pracovať a ja náhodou vyhlásim konkurz na tvoj flek, príď aj s referenciami a praxou. Aspoň päťročnou. A nezabudni si diplom doma.
Tak sa maj, pani Slovenská republika, máš padáka.
lechan.blog.sme.sk
