Horáček: Šoubiznis je možno šou, no biznis nie

Predal úspešnú stávkovú kanceláriu a dal sa vyplatiť v hotovosti. Dnes cestuje, študuje, píše a najmä skladá texty. Momentálne s hudobníkom Petrom Hapkom finišuje v práci na ďalšom spoločnom cédečku. Spievajú na ňom aj slovenské speváčky Hana Hegerová, Jana Kirschnerová a Szidi Tobias.

S bookmakerom, revolucionárom, porotcom SuperStar, no najmä textárom MICHALOM HORÁČKOM (54) sme sa zhovárali aj o tom, že Rišo Müller si na spoluprácu s nimi musí počkať, o dôvodoch popularity Anety Langerovej, aj o pozitívach reality šou v možnosti lámať bariéry.

Skladba Výťah, určená pre Müllera, podľa vás ešte nedozrela. Pri tom, ako dlho sa rodia vaše diela s Hapkom, si spevák počká.

Na albume, s ktorým finišujeme, sú texty staré aj 28 rokov. Napísal som ich ešte skôr, ako som sa s Hapkom spoznal. Má ich od roku 1984. Proti tomu tri, štyri roky nič nie sú.

To zrejú?

Niekedy áno. Ale keď ich Petrovi Hapkovi prinesiem, je to len zastávka. Niekedy na dva dni, inokedy na 15 rokov. Nepracujeme ako vo fabrike, čakáme na nápad. A tie niekedy neprichádzajú, alebo prichádzajú, a nie sú dobré. Pri pesničke pre Riša sa Petrovi zdá, že nápad nie je dostatočne silný a že ho je škoda.

Kdesi som čítala, že Hapka by najradšej robil len s Hegerovou, že sa nerád otvára novým ľuďom, je to tak?

Je nesmierne konzervatívny. Nerád sa otvára čomukoľvek novému. Ja som presne opačný. Mám rád to riziko, to objavovanie nového.

Vyzerá to, že víťazíte vy.

Vnútil som mu Kocába, Janu Kirschnerovú, Szidi Tobias, Františka Segrada, všetkých, s ktorými dodnes pracujeme. Jemu to síce dlho trvá, ale keď si tých ľudí zamiluje, započíta ich do tej svojej partie a už s nimi robiť chce.

Keby ste neboli finančne zabezpečený, robili by ste častejšie alebo s niekým iným?

Nie, hľadal by som si iný druh obživy. Šoubiznis je možno šou, ale biznis určite nie. Dnes už sa autor nemôže živiť tým, že predáva cédečká, všetci vieme, že si to ostatní napália.

Nehovoríte to preto, že sa pohybujete v iných číslach? Minuloročný predaj stávkovej kancelárie vyniesol vám a spoločníkom 2,3 miliardy českých korún.

Myslím si, že nie. Asi by som písal knihy, alebo by som podnikal. Keď máte kontrakty, zmluvy, musíte odovzdať niečo k určitému dátumu, už to nie je umenie. Už je to len remeslo a len kšeft. A ja nechcem robiť kšeft.

Prečo ste boli v stávkovaní taký úspešný? Je to o informáciách? O intelekte? O šťastí a náhode?

Viete, že to môže byť tak trochu náhoda? Každý, kto je úspešný, hovorí, že si to zaslúžil. No, dobre. Určite pre to urobil, čo mohol, to je v poriadku, ale bez šťastia to nejde. Keď nestretnete v správny čas správnych ľudí, alebo sa nevyhnete automobilovej nehode, lietadlu, ktoré spadne, tisícom veciam, tak sa to tam skončí.

Podnety na tvorbu máte odtiaľto? Stačí, keď sa pozeráte okolo?

Som pripravený. Na to, aby som počul zaujímavú vetu, zachytil detail, pohľad, spracoval príbeh.

Lepšie sa vám píše, keď viete, pre koho to je?

Ja to neviem nikdy. Zvyčajne ide o skúsenosť z môjho života, alebo chcem napísať svojej žene, alebo sa potrebujem posťažovať, alebo sa nad niečím radovať. Až keď je tá skladba hotová, s Hapkom hľadáme, kto by to najlepšie urobil ako spevák. Niekedy má tá pesnička troch spevákov a vyberieme z nich.

Na nové cédečko ste sa rozhodovali medzi Müllerom a pomerne neznámym Segradom. Kde ste o ňom počuli?

Žije v dedinke Jablůnka pri Vsetíne, tam má miestnu kapelu. Nejako sme ho našli. Mimochodom, najskôr tú pieseň spieval Hapka. Hovoril som: skúsme to ešte ďalej.

Asi nebol nadšený.

(smiech) "Veľmi nebol, ale človek nakoniec uzná, či to je dobré, alebo nie. Chceli sme osloviť Riša, ale s ním to býva komplikovanejšie."

Prečo?

Má búrlivejší život. Niekedy je v receptívnej nálade, je ohromne tvorivý, a inokedy ho sily opúšťajú. To človek nikdy nevie, v akej ‚schíze' sa nachádza. To u umelcov niekedy býva, to sa nedá nič robiť.

Vy ste taký mecenáš aj pre hudobníkov. Väčšinou musia kvalitných textárov hľadať a prosiť ich o texty, a vy ich sám ponúkate.

Nie je to pravda, je veľa ľudí, ktorým nevyhovujeme. Už dlho máme záujem o Radůzu, to je mimoriadne zaujímavá, zvláštna svojrázna spevácka osobnosť. No tí ľudia sú sami autori a nie sú úplne nadšení z toho, že im niečo dávame. Napríklad u Jarka Nohavicu trvalo 17 rokov, kým povedal: Toto sa mi páči, to zaspievam!

Zo slovenských spevákov vás kto zaujíma? S kým sa vám dobre robí?

Mal som vynikajúcu skúsenosť s Milanom Vyskočkom, veľmi dobrým muzikantom. Robili sme mu na Slovensku cédečko. Veľmi sa mi páči aj herečka z Astorky Szidi Tobias. Má neopakovateľný hlas, zvláštnu charizmu, čo vyhovuje môjmu poňatiu piesne. A takisto mám veľmi rád Ivana Táslera, Andreja Šebana.

Šebanovu vec máte na cédečku ako bonus ku knihe. Prečo tak?

Je nádherná. Je to jedna z najkrajších skladieb, na ktorej som mal česť s niekým v živote spolupracovať.

Čo teda musí muzikant mať, aby vás zaujal? Okrem talentu?

To sa nedá opísať. Je to niečo ako láska. Niekto má rád brunety, ale keď ide okolo skvelá ryšaňa, takisto sa zblázni. To sa nedá vysvetliť.

Ste známy aj tým, že neposudzujete spevákov zo SuperStar ako rýchlokvasky, ale dávate im šancu. Len preto, že ste láskavý?

V ľuďoch je veľa talentu, každý z nás ho má, ale v niektorých tú sebadôveru ubila už škola. Individuality, vlastné názory, veľmi nepodporuje. A, žiaľ, tým prichádzame o to najväčšie bohatstvo, ktoré ľudstvo má. O zvláštne prínosy jednotlivých ľudí. A ja to vidím aj v ľuďoch, čo spievajú v SuperStar. Tiež im treba dodať sebadôveru. Ukázať im, že majú niekde svoju šťastnú hviezdu, za ktorou len treba ísť. Neverme tomu, čo hovorí škola, verme tej hviezde.

Aneta Langerová je aj na Slovensku veľmi populárna. Jej skladby patria medzi najhranejšie v rádiách. Čo myslíte, prečo?

Na to neviem odpovedať. Na to, aká je populárna, urobila veľmi málo. Jednu platňu za štyri týždne. A ona to sama vie. Je to zrejme jej charizmou.

Čo potrebujú títo ľudia, aby uspeli? U nás sa to podarilo jedinej zo SuperStar.

To je ťažké pomenovať. Okrem toho, že musia byť veľmi dobrí, ešte musia mať veľké šťastie, aby našli autorov, čo im napíšu veci, v ktorých zažiaria. Čo im bude platný talent, keď nebudú mať skladby, čo by ho podtrhli.

V každom prípade české reality šou lámu bariéry. Horváth, Róm, vyhral SuperStar, Dobrovodský, gay, zvíťazil vo VyVolených, to isté sa podarilo v slovenskej Big Brother. Mení sa spoločnosť, mladí ľudia, čo v týchto súťažiach prevažne hlasujú, už nemajú predsudky?

Toto je otázka, ktorú si sám kladiem. Rád by som na ňu vedel odpovedať. Moja generácia a tí ešte starší sú už možno nabúravaní tým, že patríme do civilizovanej Európy, že mladí ľudia cestujú a majú iný pohľad na svet. Tomu by som rád veril.

Ste intelektuálom a tí SuperStar zvyčajne opovrhujú. Aspoň navonok. Naopak, vy ste si porotcovanie v tej súťaži doslova užívali. Čo vás v nej oslovilo?

Veľmi sa mi páčilo, že to nemá žiaden scenár. Vzrušovalo ma to, ako sám život, zrazu prudko nasvietený na scéne. A navyše je to pekná súťaž. Nie sú tam vulgarity, náznaky korupcie. Deti jednoducho súťažia v speve. To je predsa pekná súťaž, nie?

Vy s takými deťmi študujete kultúrnu antropológiu na vysokej škole. Čo vám to napadlo? Užívate si života?

Mám tam dokonca slovenských kolegov...

Asi iný ročník, ako ste vy, nie?

(smiech) "To veru! O tridsať rokov mladších! A je to veľmi ťažká škola. Jeden Slovák, najlepší z nich, okrem toho študuje aj právo!"

A už sa pýtajú, prečo sa z 99 percent kedysi hlasovalo za komunistov a schvaľovala sa okupácia zeme? Kedysi ste povedali, že keď obdobie tých otázok príde, bude to desivé. No, mimochodom, nebude desivejšie, keď sa nespýtajú?

Ale to ma teší, že ste to povedali! Ja som, samozrejme, nikdy v strane a za žiadnu okupáciu nebol, ale kolaborácia tej mojej generácie bola akoby masová. A otázok veľa nebolo. Skutočne sa môže stať, že sa tie deti na to spýtajú. A bude to kruté pre tých rodičov. Hoci to, čo ste povedali, je absolútna pravda. Oveľa krutejšie bude, keď sa nespýtajú.