Prežila koncentračný tábor a život berie ako výhru. Mala šťastie, hovorí

Štyridsaťsedem rokov trvalo, kým sa odvážila vydať spomienky. V roku 2003 vyšli pod názvom Som, pretože musím. Jadrom knihy je jej denník z pracovného koncentračného tábora Glöwen pri Wittenbergu.

Katarína Pošová ho začala písať v štrnástich ako listy otcovi. Naposledy sa videli pri osvienčimskej rampe. Obaja jej rodičia tam zahynuli.

Hugo Bárkányi bol známym architektom. Jeho rukopis nesie niekoľko dominánt mesta Košice. Vyšiel z chudobných pomerov, vedel dobre, čo to znamená, kým sa na stole objaví krajec chleba.

"A naučil to aj mňa," spomína na otca Pošová. "Zostalo mi to na celý život, vážim si ľudskú prácu. Tento prístup ma naučil prežiť," hovorí.

Často myslí na detstvo, prežité v Jakabovom paláci. Na hráškovozelenú detskú izbu, tapety, nábytok, koberec, všetko svetlozelené. Vraj to prospievalo zraku.

Neskôr o to prišla. Hneď dva razy. Prvý raz za nemeckej okupácie v rámci protižidovských nálad. Museli sa presťahovať do menšieho bytu vo vedľajšom dome, neskôr im zhabali aj fordku a s ostatnými Židmi sa sťahovali do tehelne.

Odtiaľ bola cesta už len do vagónov smrti, smerujúcich do táborov.

A potom, druhý raz, Jakabov palác zabrali komunisti. Namiesto detskej izby a otcovej pracovne tam zriadili štátne a stranícke kancelárie. A tiež študovňu marxizmu-leninizmu.

"Po vojne, keď som ostala sama, nelákalo ma ísť do domácnosti niektorej mojej rodiny. Nechcela som, aby ma niekto do niečoho nútil. Moja školská dochádzka sa skončila v štrnástich. Nezniesla som, aby ma niekto dirigoval," spomína pani Pošová.

V tom čase žila v Košiciach dosť bezprizorne: "Židovské dievčatá, ktoré som poznala, boli minimálne o dva roky staršie, väčšinou sa zachránili aj s rodičmi, lebo sa niekde schovávali, mali falošné papiere. Ja som bola pre nich iba usmrkané hlúpe dieťa."

Tak si povedala: "Ukážem vám, že budem skôr milosťpani ako vy. Našiel sa jeden mládenec Saša Friedmann, ktorý bol mojím spoločníkom vo vagóne do Osvienčimu. A hoci bol o osem rokov starší, zistila som, že jediné možné riešenie, ako sa vyhnúť kuratele, je vydať sa."

Mala vtedy šestnásť. Po niekoľkých rokov sa však manželstvo skončilo. Zostal z neho syn Jirko. Tak sa v roku 1949 rozhodla pani Katarína opustiť Košice a začať nový život v Prahe. Po prvom zamestnaní technickej kresličky začala tlmočiť z maďarčiny.

A mala opäť šťastie. Pohybovala sa aj vo filmárskych kruhoch. Tlmočila napríklad českým hercom, ktorí hrali v maďarských filmoch. Za veľký dar považuje príležitosť spoznať Mary Töröcsikovú, Jozefa Kronera a Jiřího Menzela.

"Štyridsať rokov som tlmočila aj na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch. Bola som pestúnkou maďarských delegácií, lebo vtedy málokto z hercov alebo filmárov vedel po anglicky. Moja profesia bola veľmi žiadaná," prezrádza.

Hovorí, že hoci nikdy nedokončila strednú školu, tlmočenie je jej vysoká. Škola života: "A bola to aj drina. No zadosťučinením bolo prekladať velikánom z literárnej oblasti Istvánovi Örkényovi, Györgiovi Spiróovi a Arpádovi Gönczovi."

Preložila aj román Imreho Kertésza Človek bez osudu a ohromená zistila, že príbeh hlavného hrdinu je vlastne jej príbehom. Opisuje život židovského chlapca, ktorý sa v roku 1944 ocitne v Osvienčime a z ďalších lágrov sa potom vracia domov.

"Napriek všetkému zlému som prežila nádherný život," uzatvára Katarína Pošová. "Mala som vždy viac šťastia ako rozumu. Život ma naučil, že plány a skúsenosti sú mi nanič. Nemám nijaké školy a konkrétnu profesiu, napriek tomu ma zopár serióznych ľudí berie vážne a uznáva moju prácu. Asi to nebola zbytočná námaha."