Aj farári zrádzali. Fričovský sa toho nebál. Píše a žije pre ľudí

Pracovňa Ladislava Fričovského dýcha tvorivou atmosférou. V malom byte košického paneláku sa rodia rozhlasové hry, pásma, knižky pre deti či nespočetné verše. Vychádzajú zo staručkého písacieho stroja evanjelického farára na dôchodku.

Najnovšie mu vyšla zbierka básni Figovník ešte neraší a dokončil román Miesto pre lásku.

"Obdobie totality nebolo duchovnej poézii naklonené. V tom čase som mohol uverejňovať iba v jestvujúcich cirkevných časopisoch alebo v samizdatoch, ktoré sme rozposielali po farách a známych. Dnes je situácia iná, tak píšem, kým mám o čom," vysvetľuje spisovateľ, ktorý nemal rád písanie do priečinka.

Tam mu zostala len zbierka Hlavou proti múru, ktorá sa bezprostredne týkala minulého režimu.

Manželka

V trojizbovom byte nepanuje Ladislav Fričovský sám. Už 52 rokov pri ňom verne stojí manželka Hilda. "Je prvým čitateľom a kritikom toho, čo napíšem," usmieva sa farár a dodáva, že aj najpozornejším korektorom.

Ako svadobný dar svojmu mužovi dala zviazať všetky básne, ktoré jej za slobodna napísal.

"Keď som pôsobil ako farár v Chmeľove pri Prešove, našla manželka v Kultúrnom živote inzerát o možnosti diaľkového štúdia na VŠMU. Pamätám si, ako mi povedala: "Máš napísaných niekoľko hier, básní a iných vecí, pošli to tam a uvidíš."

Ani nie o mesiac ho pozvali na pohovor a pár dní na to prišlo vyrozumenie, že je jedným z piatich prijatých uchádzačov: "Nechcelo sa mi veru do Bratislavy, ale opäť zasiahla manželka, a tak som školu dokončil."

Učitelia

Ladislav Fričovský vyštudoval Evanjelickú bohosloveckú fakultu v Bratislave, chvíľu bol kaplánom na strednom Slovensku, až zakotvil v Chmeľove pri Prešove.

K literatúre privoňal ešte ako chlapec na gymnáziu v Bardejove, kde ho učili dramatik Alfonz Bednár, literárny kritik Andrej Kostolný či jeho triedny profesor, významný predstaviteľ katolíckej moderny Svetoslav Veigl.

"Keď sme sa sťahovali do Košíc z našej poslednej štácie z Obišoviec, našiel som jednu zo svojich prvých básničiek z roku 1941. Pousmial som sa nad tými nedokonalými veršíkmi, ale neskôr to už bolo lepšie. Začal som systematickejšie pracovať a okrem duchovnej poézie som začal písať aj intímnu lyriku a ďalšie žánre. Najviac mi prirástli k srdcu rozhlasové hry a pásma."

Umelci

A od rozhlasu bol krok k televízii. Produkcia od pána Fričovského odkúpila niekoľko hier, no napokon sa z ideologických dôvodov nerealizovali. V 70. rokoch len odvysielali hru Zázračný doktor. Bez mena autora v záverečných titulkoch.

"Keď bolo všetko pripravené, natočené, riaditeľ televízie sa dozvedel, že som farár. Hru zakázal vysielať, no režisér aj dramaturgička sa postavili proti. Všetko bolo pripravené do vysielania, herci boli zaplatení. Bolo neprípustné, aby sa to zastavilo. Navrhli teda riešenie, že to uvedú bez môjho mena, ale zo solidárnosti aj bez mena režiséra a ďalších tvorcov."

Napokon sa pridali aj herci, a tak hru uviedli iba s titulným názvom.

Eštebáci

Evanjelický farár, neskôr aj senior, strávil v duchovnej službe takmer 50 rokov. Dnes mu chod srdca upravuje strojček, a tak aktívnu pastoráciu prenechal mladším.

Roky strávené v duchovnej službe vidí ako zmysluplné, i keď neľahké: "Nebolo to jednoduché obdobie. Na maturitných skúškach mi predpovedali kariéru politológa, zostali však poriadne zarazení, keď som im povedal, že by som šiel rád na teológiu."

Ani počas štúdií to nebolo jednoduché. "Aj u nás sa našli ľudia, ktorí zrádzali. Napísal som raz báseň o takzvanej bratskej láske a oni ju doručili na políciu. Nepredvolali však mňa, ale spolužiaka. Keď sa odtiaľ vrátil, povedal mi: ‚Laco, tam majú o tvojej básni takú haldu papierov napísanú.' A ja na to: ‚Veď píšeme pre ľudí, a keď to ešte aj na polícii čítajú, tak je dobre.' Brali sme to na ľahkú váhu, ale aj tak ma dvakrát vylúčili zo štúdia."

Boh

Vo farskej pastorácii sa evanjelický kňaz zameriaval hlavne na prácu s mládežou. Pri toľkej aktivite sa však razom stal tŕňom v oku okresnému tajomníkovi strany, ktorý mu vyčítal prílišnú horlivosť.

Definitívnu slobodu priniesla až nežná revolúcia, no farár je rád, že zasiate semeno ešte pred ňou padlo na úrodnú pôdu. A to mu chceli vziať štátny súhlas už v tridsiatich.

"V tom čase som mal ťažkú autonehodu. 15. marca 1960, keď mi ho mali odňať, som však ležal v nemocnici. Cirkevníci sa preto vybrali na kraj a vynútili si, že mi ho vrátili. Som rád, že aj v ťažkých chvíľach ma Pán poctil svojou prítomnosťou a dodnes môžem kráčať po Božích cestách."