|
Pani Jánska sa s minulosťou vyrovnala. No nezabudne. Má dve dospelé deti a krásne vnúčatá. Jej syn pracuje roky v Tokiu a jej nevesta pozýva práve tam slovenskú komunitu na bryndzové halušky. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ |
Spolužiaci vedeli o Dane len toľko, že žije s matkou, starou mamou a tetou. Otec sa jednoducho nespomínal. Až po novembri 1989 sa dozvedeli, že ho stratila v ktoromsi sovietskom gulagu.
Preto, aby o ňom niečo zistila, pracuje v Slovenskej asociácii násilne odvlečených. "Chcela som vedieť, aký bol jeho koniec a aj to, kde je pochovaný," hovorí dnes Dana Jánska-Matavová.
Spočiatku na to mala malú nádej. Od očitých svedkov vedela, že jej otca Róberta Matavu, prednostu Tatranskej elektrickej vicinálnej železnice v Starom Smokovci, odvliekli z pracoviska už vo februári 1945.
"Celú skupinu viedli pešo v zástupe cez Veľkú do Popradu, sústredili ich vo väznici súdu v Levoči, a tam sa ich stopa stratila. Čo urobí človek po toľkých rokoch, keď sa chce dozvedieť pravdu? Napíše do novín."
Aj napísala. Do Podtatranských novín v Poprade adresovala prosbu o pomoc. Aby sa jej ozval niekto, kto vie viac. A urobila dobre. Ozvala sa jej pani Božena Medelská.
Napísala, že jej otec bol v rovnakom gulagu s pánom Matavom, robil tam sanitára, volá sa Michal Kubov a žije vo Vikartovciach. A že Danu rád prijme, rád sa porozpráva. Že vie všetko.
"Dodnes ma dojíma ochota a porozumenie, s akým ma celá rodina prijala. Aj dcéra, ktorá ma u seba ubytovala, aj jej otec, za ktorým ma odviezla a ktorý mi všetko porozprával. Dobrí ľudia nevymreli a tí, čo mali rovnaký osud, sú ním akoby navždy spojení."
A tak sa dozvedela toto: "Môj otec zomrel už 20. októbra 1945 v tábore Krasna Gorka v oblasti Kemerovo. To je tá najvzdialenejšia Sibír, na čínske hranice je odtiaľ len zo tristo kilometrov."
Bola to oblasť, kde je už v septembri aj mínus 20 stupňov a kde v zemľankách, aj keď kúrili, mali okolo mínus 12.
"V tábore ich bolo 1500, ten, kto pracoval, dostal 800 gramov chleba denne, kto nevládal, len 600. V bani kopali čierne uhlie a hoci bol môj otec pred odvlečením dvojmetrový chlap, nevládal."
Tak ho preradili na práce na kolchoze, kde bola najväčšia nádej na prežitie. Preto, lebo tam si väzni mohli vytiahnuť zo zeme repu s lístím a zjesť ju. "Prežil ten, kto sa nepoddal. Podľa uja, ktorý ho aj pochoval, sa môj otec poddal."
Ujo Michal zo Spiša robil v tábore aj hrobára. Pochoval tam okolo 260 našich ľudí. Z mŕtveho sa vyzliekli šaty, zišli sa predsa inému väzňovi. A nebohý šiel do hrobu nahý. Keďže zem bola ustavične zamrznutá, jamy boli plytké a neraz z nich vyčnievala ruka či noha. Vlci mali hostinu.
A tak je naporúdzi otázka: prečo vlastne tých ľudí odvliekli? Mali na to svoj scenár, alebo išlo o náhodu?
Pani Dana robila dva roky aj na Odbore odškodňovania pri ministerstve spravodlivosti. Hovorí: "Väčšinou, a to nás vôbec nectí, išlo o priame udania. Aj môjho otca odvliekli na základe udania, na jeho miesto sa chcel dostať istý človek."
Aj sa tam dostal. Dana Jánska-Matavová pozná aj jeho meno. No nikdy sa s ním nezišla. "Dnes už je mŕtvy. Škoda, rada by som sa ho opýtala, ako žil s vedomím, že to, čo robil, stálo nevinného človeka život."
A chcela by mu povedať ešte čosi: "Ten ujo zo Spiša, čo mi na Sibíri pochoval otca, vravel, že Rusi vôbec nie sú zlí ľudia. Naopak. Ako tak môžete hovoriť po tom, čo vám aj iným urobili? pýtala som sa ho. ,,Ta to ne ludze, to system," odpovedal, a ja tú odpoveď do smrti nezabudnem."
EVA NOVÁ
