Páči sa jej ružová farba. Hoci ju nevidí

Život nevníma ako bytie v tme. Nepodlieha sebaľútosti. Verí, že raz niekto vymyslí metódu, ktorá jej pomôže vidieť svet. "No zo začiatku to bolo ťažké," priznáva dvadsaťtriročná Silvia Hanová z Trnavy.

Je nevidiaca a namiesto očí má protézy. Vlastné oči jej museli vybrať, pretože v nich mala vysoký tlak. Pred dvoma rokmi navyše podstúpila sedem operačných zákrokov za sebou. Zväčšovali jej očné otvory.

"Nijaká protéza mi v nich nechcela sedieť a vyhadzovali sa mi von. Aj tieto, ktoré nosím teraz, ma neskutočne režú. Mám neustále bolesti. Páli ma to, svrbí i slzí. Mám dni, keď len tak ležím a nepohnem sa z postele."

No nevzdáva sa. Rada chodí po obchodoch, má špeciálnu záľubu v pestrofarebných príveskoch, elektronike a literatúre z lekárskeho prostredia. Láka ju fyzioterapia a masérstvo.

"Pre nás je dôležitý hmat a sluch. Počujeme oveľa viac ako vy. Aj veci, ktoré ani nezachytíte," hovorí Silvia.

Keď sa s človekom zhovára, väčšinou ho hodnotí podľa hlasu: "Ak ho nemá pekný, väčšinou mi nie je sympatický. Podľa hlasu viem určiť, aký človek je, akú má povahu, dokážem si ho aj predstaviť."

Najnovšie podľahla televíznej mánii: "V poslednom čase milujem oddych. Celý deň som v izbe, mám pustený televízor a pozerám. Teda, mám ho len tak zapnutý a robím sa, že pozerám."

Kúpila si aj elektronický klavír. Chce pokračovať vo svojej hudobnej a speváckej kariére. "Viem si predstaviť, že by som hrala s kapelou," uvažuje. Má aj manažéra, ktorý jej skladá hudbu a píše piesne.

A má aj vlastné cédečko. A aj rozprávajúcu váhu a rozprávajúce náramkové hodinky. "Za spev považujem aj tikot hodín. V izbe mám štvoro hodín a každé tikajú inak. Mám to rada, keď zaspávam."

Verí, že jej zdravotný stav sa zlepší. "Nikto mi nepovedal, že do konca života nebudem vidieť. Existujú rôzne spôsoby," myslí si usmievavá Silvia. Bez viery by nedokázala to, čo dokázala.

"Viera mi dáva veľa. Aj Ježiš si toho mnoho vytrpel, to mi dáva odvahu ísť ďalej. Mám nádej, že aj keď to bude ťažké, s pomocou lekárov a s pomocou Božou to zvládnem. Lekár je pre mňa veľmi dôležitý, pretože sa stará, aby som sa necítila zle a povzbudzuje ma, že bude lepšie."

Ako prvú by chcela vidieť kamarátku Veroniku. "Pretože ma veľmi drží a nebyť jej, asi to vzdám. Prestala by som nosiť protézy a vysadila by som všetky lieky. Ale to by asi tiež neviedlo nikam," uvažuje.

A na záver opáči: "Viete, aká je moja obľúbená farba?" A hneď si odpovedá: "Ružová."