FOTO |
príbeh
Martinko Švejkovský z Rožňavy má sedem rokov, šibalské oči a úsmev, pri ktorom sa mu robia jamky na lícach. Tie však posledné tri roky vidia len najbližší. Má ich ukryté za lekárskym rúškom.
Všade, kam sa pohne, ho sprevádzajú mama a spomínaná "ozdoba" tváre. Martin má totiž lymfoblastickú leukémiu. Rodina má ešte v živej pamäti deň, keď sa im zrútil svet.
V štyroch rokoch sa Martinko začal sťažovať, že ho bolia nohy. O chvíľu nevedel prejsť z izby do izby. Vystrašení rodičia vyhľadali lekársku pomoc. Po čase dostali odpoveď: leukémia. A informácie o chemoterapii a o tom, že šance na prežitie sú päťdesiat na päťdesiat.
Koniec roka 2002 prebehol v rodine Švejkovských ako v zlom sne. Vianoce i Nový rok sa konali i nekonali. Mama všetok svoj čas a energiu sústredila na najmladšieho syna v nemocnici. Doma na ňu i na brata čakali 11-ročný Zdenko a 9-ročný Matej.
"O polroka neskôr, v júli, sme mali za sebou prvú liečbu. V decembri potom malý ochorel a všetky príznaky nasvedčovali tomu, že ide o zápal mozgových blán. Prišla recidíva. Leukémia sa tento raz neobjavila v kostnej dreni, ale v mozgovej mieche," spomína Martinova mama.
Lekári začali uvažovať o transplantácii kostnej drene. Urobili to v novembri 2004. A úspešne! Len po podaní buniek mal Martinko zažívací trakt akoby spálený. Vôbec nejedol, bol napojený na umelú výživu. "Nebyť lekárov a personálu, ktorí chlapcovi podávali lieky tlmiace bolesť, neviem, ako by sme ten čas zvládli," hovorí Marta Švejkovská. Teraz Martin končí novú liečbu. Ide o poslednú, ktorú mu z medicínskeho hľadiska môžu podať.
A rodičia sa rozhodli dobehnúť to, čo Martinko po troch rokoch boja so zákernou chorobou stratil. Už takmer rok chodí k Švejkovským domov denne učiteľka zo škôlky Mária Žolnová.
"Robíme všetko to, čo robia deti v škôlke. Maľujeme, kreslíme, hádame hádanky, spievame si, píšeme prvé čiarky a slučky, tak ako sa na škôlkara patrí," hovorí. Martinkovi učaroval vesmír, encyklopédiu s touto tematikou má preštudovanú od prvej po poslednú stránku.
Sú však týždne, keď učiteľka žiaka nevidí. Ide o čas, keď sa podrobuje liečbe, ktorá trvá týždeň na onkologickom oddelení. Ako jedno z dvoch detí na Slovensku má v hlave zavedený rezervoár.
Lekári ním Martinovi aplikujú cytostatiká. Každý deň dostane jednu dávku. Je to lepšie, ako keby ho mali zakaždým pichať do chrbta.
Zákazy, ihly, nemocničné oddelenia a rúška sú veci, ktoré patria k životu sedemročného dieťaťa.
Martinkovi sa však spoza špeciálnej bielej papierovej látky usmievajú oči. Oči človeka, ktorý ešte nemá vybojovaný svoj boj. Mama Marta sa však nevzdáva. "Uvidíte, ešte budeme tancovať na jeho svadbe," hovorí. A dúfa.
FOTO - AUTORKA