Osemdesiate roky fascinujú dnes generáciu mladých, ktorá ich nezažila. Z rádií znie Nena a staré rockové idoly ako Puhdys. Čo sa vlastne v ôsmej dekáde minulého storočia počúvalo u nás?
Slovenskú scénu jasne ovládal Elán. Odohral najviac koncertov ročne, predával najviac platní a pravidelne znel z rádia či sa objavoval v televízii. Popri "klasikoch" (Žbirka, Gombitová, Hammel) sa viezli začínajúci mladí speváci ako Peter Nagy, Robo Grigorov či Beata Dubasová.
Zvyšok scény populárnej hudby mali rozdelený metalisti a depešáci. Aj preto, že originály boli nedostupné. Do komunistických krajín sa koncertovať nedostali, čo spôsobilo obrovský záujem o ich miestne klony.
Keď vtedy niekto predal štyridsaťtisíc kusov z albumu, ako to dnes dokážu No Name, bolo to o dobré dve tretiny menej, ako dokázala napríklad Tublatanka. Práve tá bola najpopulárnejšou skupinou "metalistov" a prežila vrchol kariéry prvými albumami. Monte Rosa, akási slovenská obdoba Depeche Mode, nikdy nemala masové publikum a zostal po nej akurát hit Sídliskové manekýnky.
Lepšie sa darilo debutovému albumu Bioelektrovízia skupiny Banket, na ktorom vtedy neznámy Richard Müller v rozkošných okuliaroch behal Po schodoch v sprievode syntetizátorových zvukov. Čoskoro však klávesákov nahradil gitaristom Andrejom Šebanom.
V nemčine sa v posledných rokoch udomácnilo slovo "ostalgia". Snáď len na území bývalej NDR spája nostalgiu za imidžom bývalého režimu. (her)
