Nepatrím medzi ľudí, ktorý behajú od doktora k doktorovi. Navštevoval som ich ako "násťročný" asi jeden, dvakrát do roka, väčšinou pre chrípku alebo inú bežnú chorobu.
Môj detský lekár bol, a verím, že ešte je, jedným z tých ľudí, ktorí robia svoju prácu srdcom. Nechodia "do práce", chodia pomáhať ľudom, vykonávať svoje poslanie.
Návšteva v jeho ordinácii mi pripadala, ako keď idete so starým dobrým priateľom na kávu. Cítite sa príjemne, (vy)rozprávate sa, (vy)riešite (ne)malý problém a o chvíľu idete omnoho spokojnejšie domov.
Jedného dňa, keď už bol môj vek dávno nehodiaci sa do čakárne medzi dojčatá a škôlkarov, som ochorel a utekal k pánu doktorovi. Bol na dovolenke.
V opačnom krídle budovy sídli "dospelácka" doktorka, ku ktorej chodí celá moja rodina, a tak som sa opýtal, že či nie je aj tak čas prejsť k tomu lekárovi. Trvalo to ani nie minútku a už som bol u sestričky mojej novej lekárky.
Bola akási menej ústretová. No nedal som sa znechutiť a po prvej návšteve som bol nadšený. Od začiatku sa ku mne správala, ako keby bola moja stará známa, pred tým, ako ma vyšetrila, mi porozprávala, že je rada, že má medzi svojimi pacientmi nových mladých ľudí, že pozná moju rodinu, chodí k nej môj starý otec, môj otec, mama, sestry.
Potom prebehla lekárska prehliadka, naordinovanie liekov, niekoľko pekných slov a dovidenia. Cestou do lekárne som si v duchu pochvaľoval, akú ja mám super pani doktorku.
O nejaký čas, bol to letný prázdninový deň, som mal voľno, boli sme na ceste autom s kamarátom vyraziť niekam na poobedňajšiu kávu. Zrazu som pocítil v čudnú, silnejúcu bolesť v chrbte. Keď už sme sedeli v kaviarni, nemohol som v ruke udržať šálku, bola to ostrá bolesť pod lopatkou.
Okamžite sme išli k pani doktorke, ktorá sa na moje prekvapenie tvárila, že ma v živote nevidela, celá prekvapená a evidentne vychystaná domov po mojej prvej vete medzi dverami vstupu do jej ordinácie na mňa spustila: "A to vás bolí teraz? V piatok o jednej? Keď idem domov?"
Po mojich nefingovaných bolestných grimasách ma teda chtiac-nechtiac pomačkala po chrbte, naordinovala mi injekciu do zadku proti bolesti a bežala takmer bez slova preč.
Odvtedy som tam nebol. U nijakého lekára - okrem jedného prípadu chrípky túto zimu. Kartu mám doma. Nemienim navštevovať osobu, ktorá sa ku mne takto zachovala, hoci si vôbec nepotrpím na žiadne extra správanie alebo úctu.
No táto osoba pre mňa nie je liečiteľ. Ide do práce odtrpieť si tam povinný čas a pokiaľ sa dá, čo najskôr odísť domov. Pozerať telenovelu, štrikovať, šiť, nakupovať. Robiť niečo, čo ju baví a teší.
Ja hľadám lekára, ktorého baví a teší mi pomôcť, keď "ma bolí".
adamec.blog.sme.sk
