Prespávali aj pod holým nebom

Šárka Kurková pred dvoma rokmi pomýšľala na samovraždu. Dôvodom bola neriešiteľná životná situácia. S piatimi deťmi sa ocitla na ulici. Jej príbeh je smutný aj nepochopiteľný. A s nejasným koncom.

Spolu so svojím druhom a malým synom chceli nájsť šťastie v Bratislave. Prisťahovalci z Domažlíc spočiatku žili v podnájme. Neskôr, keď ušetrili, kúpil Šárkin druh byt.

"Nemala som nič proti tomu, že byt bude jeho vlastníctvom. Peniaze, za ktoré sa kúpil, boli jeho. Ani vo sne by mi nenapadlo, že onedlho stratím strechu nad hlavou," začína Šárka svoje rozprávanie.

Alkohol spravil svoje aj v tejto rodine. Druh sa zo dňa na deň menil. Prišiel o zamestnanie a zlosť si vybíjal doma. Spoza dverí sa neraz ozývali nadávky a plač.

"Onedlho sa rozhodol byt predať. Ja som musela ticho súhlasiť. Kúpil menší dom pri Štúrove. Tu som spoznala, čo sú to vínne pivničky po domoch. Všade vás pozvú, nalejú za pohárik. Môj druh sa stihol za deň aj trikrát opiť. Podľa toho to vyzeralo aj doma. Bitky a ponižovanie boli na dennom poriadku."

Nič na tom nezmenil ani fakt, že mali spolu ďalšie dve deti. Dom zanedlho predali. Časť peňazí pretiekla dolu krkom a z toho mála, čo zostalo, kúpili byt v Detve. Mali ďalšie dieťa. A ďalšie problémy.

"Stále som dúfala, že bude dobre. Keď nepil, dalo sa s ním vyjsť. Alkohol z neho robil zviera. Bála som sa, aby neublížil deťom. Radšej som ich tíšila, nech nedajú otcovi zámienku, aby sa do nich staral."

A prišlo ďalšie sťahovanie. "Nič som netušila a odrazu prišiel kupec. Druh byt predal a my sme cestovali do Veľkého Krtíša. Mali sme tam dvojizbový byt. Pre šiestich bol pritesný."

No mali ďalšie dieťa. Dnes má štyri roky a na otca najhoršie spomienky. "Neraz sme museli v noci utekať z bytu. Deti boli poobliekané len v pyžamách. Nemal mi kto pomôcť, kamarátky som nemala. Stalo sa, že sme s deťmi prespali pod holým nebom, utiahnutí pred zrakom ostatných."

Až sa ocitli na ulici nadlho. Druh Šárky sa ocitol za mrežami, byt, ktorý nebol celkom odkúpený, mesto odpredalo. "Nevedela som, ako ďalej. Vtedy som si spomenula na pána Berkyho z komunitného centra menšín. Býval v susedstve. Počula som, že pomáha bezdomovcom a ľuďom v núdzi. Obrátila som sa na neho."

Dnes vie, že jeho pomoc jej deti zachránila. Pán Berky im zo dňa na deň našiel ubytovanie. V rámci aktivačných prác ju zamestnal v komunitnom centre. "Po dlhých rokoch viem, aké je to spokojne zaspávať."

Má to happy end? Nie. Prednedávnom sa Šárka dozvedela, že jej druh opustil väzenské brány. Nevie, čo sa môže stať s deťmi zajtra alebo pozajtra. MARCELA BALLOVÁ