Je málinským hromozvodom do neba

Do Málinca prišiel k starej mame. Mal mesiac prázdnin na vysokej škole. "Jedna pani ma zastavila na ulici. V tom čase nemali farára a poprosila ma, či by som u nich nemohol mať služby Božie. Súhlasil som," spomína.

Tamojší veriaci už potom nechceli nikoho iného, len jeho. Orodovali u biskupa. Ten súhlasil, a tak sa Ivan Mucha do málinskej fary nasťahoval natrvalo. Pôsobí tam už siedmy rok.

Ako malý chlapec pritom do kostola nechodil. Až raz mu prastará mama rozprávala o konci sveta. Strašne sa vyľakal. "Bežal som k jednej skale a začal sa modliť. Išlo to z môjho vnútra," hovorí farár. Kázne si pripravuje aj niekoľko dní. Najskôr premýšľa, študuje knihy, až potom píše.

"Najradšej kážem o láske. O Božej, ale aj ľudskej. Clemens Brentano vravieval: Len láskou žije život. Johann Wolfgang Goethe napísal: Bez čoho by sme boli stratení? Bez lásky. Theodor Korner riekol: Až keď milujem, je život krásny. Až keď milujem, viem, že žijem. Láska znamená byť bohatý, aj keď ma svet považuje za bedára. Láska je cnosť, ktorá vyžaduje značné obete, vie trpezlivo čakať a mnohé pretrpí."

Pred mesiacom aj do jeho rodiny pribudla dcérka Cora, ktorú bude krstiť ako otec. Krsty sú radostnejšou stránkou. Pohreby ťažšou. Vliať útechu rodičom, ktorí stratili dieťa, si vyžaduje veľa sily.

"Najťažšie je, keď zomrie mladý človek. Aj farár je len človek z mäsa a kostí. Slzy sa vám tisnú do očí, ale musíte ich potlačiť. Mojou úlohou je byť sprievodcom ľuďom vo chvíľach, keď to najviac potrebujú. Mám približne 22 pohrebov do roka."

Ten počet nie je štatistika. Pre Ivana Muchu to znamená oveľa viac. Dvadsaťdva ľudských osudov, dvadsaťdva užialených rodín. Farár je ich hromozvodom do neba. Málinská dolina dávno nesie prívlastok hladová.

"Mnohé rodiny žijú pod hranicou chudoby. Pomáhajú si vzájomne. Pre tých, čo to najviac potrebujú, organizujeme zbierky. Aj dar zo zabíjačky poteší." Na dolnom konci dediny stojí skláreň, na hornom je družstvo. Dávno nefungujú.

Aj farár často rozdáva koláče. V málinskej škole učí náboženstvo, pripravuje deti na konfirmáciu, ale hrá s nimi aj futbal, opeká slaninu, bicykluje sa. Za veriacimi chodí aj domov.

Ešte veľa vody pretečie, kým sa splnia jeho sny. Tie o fungujúcej fabrike, aj o viere. Je len na každom z nás, čomu uveríme.

"Viera mi zmenila život. Dala mi nový pohľad na svet i na to, čo nasleduje po smrti. Viem pochopiť ľudí, ktorí neveria. Nenútim ich chodiť do kostola. Viera musí pochádzať zvnútra. Usilujem sa ísť vlastným príkladom."