Jožo Plachý, bývalý česko-slovenský olympionik, si už pivko dá - šport miluje, preto sa mu nevenuje. Má tituly majster USA a ZSSR. Z Majstrovstiev Európy má zlatú, striebornú i bronzovú medailu. Získal 10 titulov majstra republiky, stal sa univerziádnym majstrom sveta. Momentálne robí kondičného trénera pri mládeži v Sparte Praha. FOTO - AUTOR
Dodnes je považovaný za najväčšiu postavu česko-slovenskej atletiky. Je aj jediným bežcom na stredné trate, ktorý bol až na štyroch olympijských hrách. Už 32 rokov žije v Prahe, atletiku stále miluje a práve preto sa jej nevenuje. Narodil sa v Košiciach a všetci ho poznajú ako JOŽA PLACHÉHO (56).
Je skutočne olympiáda vrcholom športového úsilia?
"Na olympiádu sa chystáte mnoho rokov bez toho, že by ste s určitosťou poznali výsledok úsilia. Skrýva sa za tým veľmi veľa tvrdej a poctivej roboty. Hoci som bol na LOH štyrikrát, nikdy som nestál na stupni víťazov. Bol som piaty, šiesty, deviaty. Škoda."
Zaujímavosťou mexickej olympiády bola jej nadmorská výška.
Bola to najvyššie položená olympiáda v dejinách. Behali sme vo výške 2500 metrov nad morom. Nikto z nás nemal skúsenosti s takým riedkym vzduchom, no prišli sme takmer o mesiac skôr a stihli sa aklimatizovať. Bežci nad 400 metrov mali obrovské problémy s dýchaním, po behu potrebovali všetci kyslíkové masky."
Do Mexika ste cestovali v čase, keď našu republiku obsadili vojská "spojencov". S akými pocitmi?
Z celej situácie som bol zdrvený. Doba bola veľmi neistá aj pre športovcov. V tom čase sme už nepočítali s tým, že na olympiádu pôjdeme. Po desiatich dňoch nám však povedali, že ideme."
Nechceli ste emigrovať?
"Mexičania nám pripravili obrovské prekvapenie. Svojím nadšením a vrelým prijatím nás priviedli do eufórie. Mali sme dokonca väčšie ovácie ako domáci. Hádzali nám peniaze, ich tradičné klobúky, brali nás ako svojich. Vedeli, čo sa u nás deje, tak nám držali palce. Napriek tomu som o odchode z domova neuvažoval."
Ako to?
"Tamojší ľudia sú veľmi nábožní kresťania a história Aztékov ich naučila, kde hľadať pravdu vo vlastnom národe. Aj ja som chcel zostať doma a mať aspoň také nadšenie ako Mexičania."
Po prvej olympiáde prišli ďalšie. Zostali v jej tieni?
"Ani nie. Na olympiáde v Mníchove v roku 1972 som mal na to, aby som sa stal olympijským víťazom. Keby som to nepokazil, mohol som byť tretí. Urobil som však chybu a nepostúpil do finále. O štyri roky neskôr, v Montreale, som vypadol už v rozbehu, lebo som niekde prechladol a hneď po prílete sa mi zapálil sedací nerv. Po návrate domov som však okamžite zvýšil tréningové dávky a dostal sa do svetovej špičky aj na 1500 metrov. O rok nato som dokonca vyhral aj slávnu Štokholmskú míľu a opäť si vybojoval dres Európy. Do Moskvy som cestoval už ako míliar a vo finále na 1500 metrov som obsadil šieste, bodované miesto.
Zmenil sa posledných 30 rokov duch olympizmu?
"Duch sa nemení, menia sa iba ľudia. Športovci na olympiádach sú však takmer vždy jednotní a odlišná farba pleti či iné náboženstvo na tom nič nezmenia. Počas trvania olympiády je ich spolunažívanie vynikajúce, napriek rivalite sú to priatelia, a predovšetkým ľudia. Horšie je, čo sa so športovcami deje po skončení hier. Mnoho obchodníkov im zasahuje do života i do vzájomných vzťahov."
Spomínate si po rokoch ešte aj na mená slávnych rivalov?
"Samozrejme. Napríklad, Angličania Coe a Ovett."
Vy ste vraj za zlého počasia trénovali na chodbe školy?
"Chystal som sa na halové majstrovstvá USA. Keďže v Košiciach v tom čase krytá hala nebola, na chodbu sme natiahli vyradený pás zo železiarní a mohol som sa spokojne pripravovať. Keď som však trénoval v Amerike, boli to úplne iné podmienky a na univerzitách som dohnal aj tréningové manko. Za štyri roky som z 38 pretekov nikdy neskončil horší ako tretí a dvakrát som sa stal majstrom Spojených štátov."
Kto bol vaším športovým vzorom?
"Osobne som poznal Emila Zátopka a mal som ho veľmi rád. Chodieval som k nemu a on ma poučoval, hoci on bol bežcom na dlhé trate. Mojím najväčším vzorom bol však, samozrejme, Odložil. Vážil som si ho pre jeho sebadisciplínu, a preto, že vedel, čo chce. Hoci sme mali obaja skromné podmienky, dostali sme sa na špičku."
Stálo to za to?
"Dosiahnuť v živote úspech nie je jednoduché. Človek musí veľa urobiť, musí chcieť a pomalými krokmi sa približovať k cieľu. Atletika je tvrdý a poctivý šport, nedá sa oklamať, treba mu dať všetko. Je dôležité učiť sa aj na vlastných chybách, prijímať porážky, a napriek nim ísť ďalej."
