V malej chodbe za niekoľkými ťažkými železnými dverami sa skrýva "newsroom", počítač, ručná videokamera, televízia a DVD prehrávač. Nie sú tu žiadne telefóny, žiadne internetové spojenia a virtuálny kontakt s vonkajším svetom sprostredkúvajú len niekoľko dní staré noviny. Nie je to však obyčajná redakcia, je vo väznici v severnom Taliansku a jedenásť amatérskych spravodajcov sú väzni.
Od januára vysielajú každý deň program vo väzenskej televízii. Ponúkajú prehľad domácej i zahraničnej tlače, športové udalosti, informácie o živote vo väzení, informujú o nových zákonoch a zmenách v právnom systéme.
Kedykoľvek je to možné, čítajú dvaja Albánci a dvaja Maročania aj správy vo svojom rodnom jazyku; viac než 50 percent z 355 väzňov sú cudzinci, hlavne nelegálni imigranti.
Jedenásť väzňov sa vzdalo svojich denných prechádzok po väzenskom dvore, aby mohli pracovať na televíznom programe. Kúpili si svetlá a ďalšie potrebné zariadenia za svoje vlastné peniaze a zvyšok získali vďaka daru 1500 eur od miestnej radnice. Informácie získavajú z novín, ktoré kupuje väzenský personál.
"Predtým sa tu ľudia pozerali väčšinou na zlé filmy alebo reality šou. Len málo z nich čítalo noviny. Tento program pomáha väzňom v komunikácii a borí tak izoláciu, v ktorej žijú," povedal Pancrazio Chiruzzi, ktorý strávil vo väzení 30 rokov za sériu bankových lúpeží. "Ale robíme to aj pre seba, chceme ukázať, že toho vieme viac, než len páchať zločiny. Také veci nám pomáhajú prežiť. V cele to nie je život, je to akýsi vegetatívny stav," dodal.
Hlavným partnerom Chiruzziho v tomto projekte je dvadsaťjedenročný Stefano Diamante, ktorý si odpykáva tridsaťročný trest za vraždu matky. Vo väzení má veľké plány, chce tu vybudovať plnohodnotnú televíziu. Program sa vysiela každé popoludnie.
Väzni majú na jeho prípravu dve hodiny dopoludnia. Najprv si prečítajú noviny, potom diskutujú o hlavných udalostiach. Robia aj príležitostné rozhovory so sociálnymi pracovníkmi väznice. Keď je páska spracovaná, dajú ju strážcovi a ten ju odvysiela vo väzenskej televízii.
Trestnoprávny systém v Taliansku má zlú povesť. V správe Amnesty International z roku 2005 sa uvádza, že väznice sú preplnené, je v nich málo personálu, ale zato vysoké percento samovrážd. Hovorí sa aj o zlých sanitárnych podmienkach a neadekvátnej lekárskej starostlivosti.
Vo Felicine sú v celách najviac dvaja ľudia. Väzni môžu navštevovať kurzy ochotníckeho divadla alebo varenia, učiť sa viazať knihy a podobné veci. Veľkú dôveru v nich vzbudzuje riaditeľka Marta Constantinová ktorá je vo svojich tridsiatich piatich rokoch najmladšou väzenskou šéfkou.
"Sú strážcovia, ktorí si myslia, že by sme nemali mať dovolené robiť toto všetko. Ona raz za týždeň príde medzi väzňov a rozpráva sa s nimi, vypočuje si ich," hovorí Chiruzzi. Constantinová dodáva, že najviac sa jej páči, že s projektom televízneho spravodajstva prišli väzni sami.
"Väzenie je miesto, kde sa ľuďom hovorí, že sa môžu umývať, jesť a spať. Preto, keď predložia taký projekt, vezmú zaň zodpovednosť a uskutočnia ho, je to veľká vec. Pomáha im to rozšíriť si ich perspektívy a nájsť si prácu, až sa dostanú von," vysvetľuje.
Albánec Arben Shala, ktorý si v Taliansku odpykal 12 zo 16 rokov trestu a ktorý bude zrejme po prepustení vrátený do Albánska, tvrdí, že práca na televíznom programe mu vliala do žíl nádej. "Keď som bol na ulici, nenaučil som sa nič. Tu som pracoval ako novinár," hovorí. (čtk, reuters)
