Mám vo svojej prirodzenosti priečiť sa zvyklostiam, ktoré strácajú pôvodnú myšlienku či naozajstnú úprimnosť a obmedzia sa na povrchnosť a nedajbože komerčnosť. No mám rád aj to, keď sa viem pozrieť z druhej strany.
Nepotrebujem sviatok ani zvyk, ani nič vonkajšie, aby som ľuďom, ktorých mám rád, povedal, že ich mám rád. No buď k sebe úprimný, hovorím si. Kedy si to naposledy urobil? Nie je to dobrá príležitosť, aby si sa odhodlal to pripomenúť ľuďom, bez toho, aby si musel vysvetľovať, prečo ťa to zrazu napadlo?
Bez toho, aby si mysleli viac, než si majú, bez toho, aby si mysleli menej, než si majú. Bez toho, aby si sa čudne cítil.
Trochu ma iritujú všetci ti predavači lásky, dva týždne pred osudovým dňom propagujúci zaručený recept na lásku. Na druhej strane - keď už sa máme radi, asi by sme si to mali občas povedať.
Ako mi dnes napísala mamka: "Taký si, ako ti otec! On to tiež neuznáva. Ale ja som mu kúpila čokoládu. Aj ty si kúp!" Pekný odkaz, fakt, že hej.
PS: Na to, že nikto poriadne nevie, čo je láska, sa máme vcelku radi. Aj trináááásteeeeho!
sotak.blog.sme.sk
