V poslednom čase sa mi zdá, že sa nám ekonomika pchá tam, kde nemá. Čím väčšia firma, čím väčší obrat, čím väčšia publicita, tým menšia empatia a mizivá fantázia.
Človek na Slovensku si už akosi zvykol, že bez Bažanta nie je Pohoda (neviem, ako to prežili ľudia predtým, než tam ten operenec doletel) a že sa budeme podľa vzoru toho či onoho operátora hojdať na ružovej kocke alebo slziť nad psíkmi.
Normálne sa nám už zdá aj to, že sa kadejaké kamikadze akcie bez správneho ťahu Westu nedajú ani zrodiť - čo už na tom, že väčšina z nich je športovo ladená. Po ďalšie príklady nemusíme chodiť ďaleko, stačí sa len dívať a zhlboka dýchať.
Mala by mi z toho hrubnúť tiež koža, síce nechtiac, ale zatiaľ predsa odolávam, aj keď moje očné buľvy majú spolu so slovnou zásobou slušných expresív pravidelný tréning. Ale aj tak ma stále dvíha, tak ako včera, keď som v novinách objavila ďalší skvost - Wüstenrot theatro.
Keď už nevkus a minimálny cit pre situáciu, tak riadny, lebo si to môžeme dovoliť (zaplatiť).
Nebudem sa baviť o tom, ako je veda, školstvo a kultúra vysoko postavená v očiach našej premilej vlády. A je skutočnou dilemou nielen riaditeľov kultúrnych ustanovizní, či byť hrdou Popoluškou v plátených handrách, alebo si prilepšiť za cenu straty mena, a to nielen na priečelí. Naozaj však neexistuje nijaké pravidlo alebo možnosť ako kultúrne podporiť neziskové oblasti našej krajiny?
Čisto teoreticky: čo keby sa tu kdesi zjavila rýchlo rastúca a prosperujúca firma Hajzel comp.? Nebolo by to nič čudné, lebo ono zariadenie potrebujeme všetci oveľa viac ako mobil.
Kým by všetci zainteresovaní dostavali toho molocha na nábreží a dohodli sa na tom, ako má vlastne fungovať, firmička by mohla ponúknuť lukratívnu zmluvičku, prihlásiť sa ako generálny partner a s radosťou by sme si tak jedného dňa mohli prečítať vycapené vynovené názvoslovie našej národnej scény.
Chcela by som vidieť to vzrušo!
kohutiarova.blog.sme.sk
