|
Róbert Filipko. FOTO - AUTOR |
Zvyčajne sa to začína nevinne. Čo keby som si "to" vyskúšal? Aha, veď ten na hracom stroji len čosi postláčal a teraz sa mu vysypalo za pol tašky mincí!
Skúsi to. Je to ľahké, zábavné. Dokonca aj čosi vyhrá. Ale chce vyhrať viac. Poriadnu výhru, ktorá by ho navždy uspokojila.
Hrací automat svoju budúcu obeť viac a viac priťahuje. Hráč, aby mal na hru, dokáže to, na čo by predtým ani nepomyslel - klamať, podvádzať, kradnúť. Potom zisťuje, že prehral všetko. Rodina, priatelia sa odvrátili.
Pozná to aj Róbert Filipko. Žije v Banskej Bystrici, má 45 rokov. Prešiel peklom závislostí a angažuje sa v doliečovacích procesoch a vo výbore Združenia abstinentov Slovenska. Vôbec sa s tým netají. Preto, aby vystríhal iných, pretože jeho závislosť dohnala až k samovražde.
Najskôr ho zlákal alkohol, potom automaty. Aj jeho otec mal problém s alkoholom. Róbert raz šiel domov taký opitý, že spadol na schodoch. Jeho malá dcéra vyhlásila: "Ockovi treba pomôcť!" On jej odsekol čosi, čo nikdy nemal povedať.
"Ja som si, samozrejme, z toho nepamätal nič. Mal som okno. Ale porozprávali mi o tom. Vtedy som si povedal - dosť! Nechcem, aby moje dieťa muselo prežívať to, čo som musel ja! Zašiel som za lekárkou, tou istou, u ktorej sa liečil otec. Liečil som sa ambulantne a dostal som sa z toho."
Odborníci však tvrdia, že nie je nič nezvyčajné, ak niekto vymení jednu závislosť za druhú. Z jednej sa vylieči a odrazu je v druhej. To sa stalo aj Róbertovi.
"Od detstva veľmi rád hrávam karty a priznám sa, že najradšej mám hry, pri ktorých sa hrá o peniaze: mariáš, kanasta, žolík, očko. Všimol som si, že keď nepijem, môžem sa na hru lepšie sústrediť. V tom mi abstinovanie úplne vyhovovalo. Len hra vždy trvala dlho. To ma priviedlo ku kartovým automatom. Hra na automate je rýchla, je to sekundová záležitosť."
Po pol polroku zbadal, že pocity, aké má pri automatoch, sú také isté, aké mával pri alkohole. "Veľakrát som si povedal, že už nikdy, nikdy nehodím do hracieho automatu ani korunu, ale vždy som to porušil. To už je tak - keď sa niekto od niečoho stane závislým, je to extrém. A keď chce s tým skončiť, musí abstinovať úplne. A to je druhý extrém!"
Bojoval sám so sebou. Na automatoch prehral takú sumu, za ktorú "by sa už jedno autíčko kúpiť dalo".
Snažil sa automatom vyhýbať. Vydržal aj pol roka. A potom sa to stalo. Bolo pred Vianocami. Stretol sa s kamarátom a ten sa pochválil s výhrou. To s Róbertom pohlo. Nedokázal odolať. Vtedy si vo vrecku niesol naraz dve výplaty. Prehral všetko. Už nevidel nijaké východisko.
"Riešil som to samovraždou. Určite by som už nebol medzi živými, ale našli ma policajti. O tom som však už nemal ani potuchy. Prebral som sa v nemocnici a po troch dňoch ma poslali na psychiatriu v Banskej Bystrici. Bolo jasné, že sa musím liečiť. Liečil som sa sedem týždňov a, chvalabohu, aj táto závislosť je už za mnou."
Pätnásť rokov abstinuje a viac ako desať rokov nehrá. Ako sa na časy predtým pozerá?
"Človek je vtedy ako lovec pocitov. Dával som si otázku: Ako to dopadne? Vyhrám ja alebo automat? Nie je predsa možné, aby mňa porazil nejaký hlúpy stroj! Ale je to tak - keď človek stratí kontrolu nad konaním, ak si nevie povedať: Vyhral som už dosť, odchádzam!, je už v tom. Hrá dovtedy, kým nemá ani korunu."
Róbert Filipko prešiel týmto peklom závislostí. Dnes si môže povedať, že ako jeden z mála ho má definitívne za sebou.
