FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Mišo Kaščák ako malý chalan na otázku Čím chceš byť? odpovedal: Udavačom! Chcem udávať rytmus.
Tento sen sa mu splnil – dnes udáva rytmus vo svojej kapele Neuropa, organizuje najnavštevovanejší hudobný festival Pohoda a vášeň pre hudbu ho ani po sedemnástich rokoch strávených v tejto brandži neopustila.
Budúcnosť vidí optimisticky a ešte stále sa dokáže tešiť z vecí, ktoré sa už pre iných stali samozrejmosťou.
Začínali ste už v trinástich rokoch ako spevák a textár v kapele Bez ladu a skladu. Skutočne ste už vtedy vedeli o svete toľko, že ste mohli písať také kritické a trefné texty? Išlo o vaše názory alebo len o vplyv okolia a toho, že „vtedy to hovorili všetci“?
„Naozaj to hovorili všetci? Mne sa zdá, že to vedeli všetci, ale všetko sa tutlalo, aby sa zachoval systém. Málo ľudí to hovorilo na verejnosti. U nás v rodine sa rozprávalo dosť otvorene, neviem, ako sa správajú rodičia k deťom inde, ale u nás boli ironické poznámky o režime na dennom poriadku.“
Nemali ste pre kapelu problémy v škole? A ako sa s ňou vyrovnal režim?
„Problémy sme mali. Koncerty, ktoré sme odohrali, boli tie, ktoré nám nezakázali. Napríklad po festivale Lipnice ‘88 – pred naším vystúpením po dvadsiatich rokoch prvýkrát verejne rečnil Václav Havel. Nefungovali sme tak ako niektoré iné kapely – vďaka systému. Ale napriek systému.“
Nemali o vás rodičia strach?
„Priznali, že niekedy áno. Ale nedali to najavo a veľmi nás podporovali. Aj keď niektorí to mali s rodičmi napätejšie.“
Vaše texty sú väčšinou kritikou rôznych javov v spoločnosti. Máte pocit, že tým môžete niečo dosiahnuť? Nebolo by lepšie tie problémy aktívne riešiť?
„Riešeniu problému musí predchádzať ich uvedomenie si. Tie texty majú zmysel – hoci niekedy väčší pre nás samotných než pre celospoločenské pohyby. Nie som takým idealistom, aby som si myslel, že na základe jedného textu sa budú meniť zásadné veci. Hoci v minulosti sa to niektorým podarilo – koncert Live Aid proti apartheidu v Južnej Afrike spustil obrovskú celosvetovú kampaň, Plastici spustili Chartu 77. Určite nemám záujem písať texty ako kritiku jednorazových vecí, nechcem, aby fungovali krátkodobo. Vždy sa snažím, aby to nebola konkrétna reakcia na konkrétnu udalosť, ale aby to bolo dlhodobo platné. Ale zasadzovať sa o nejaké zmeny aktívnejšie, napríklad vstupom do politiky, by bolo podľa mňa úplne zbytočné.“
Prečo?
„Pretože mám pocit, že v politike sú väčšinou ľudia, ktorí nevedia robiť nič iné. Je to vidieť aj na veciach, ktoré sa dejú v súčasnosti – vyzerá to, akoby tí ľudia žili mimo reality. Politiku vnímam ako veľmi zvláštnu pseudohru.“
A vy nemáte chuť ísť do vojny, ktorá je vopred prehratá?
„Na vstup do politiky človek musí mať bunky, byť ‘preangažovaný‘, čo ja určite nie som. Som ochotný pomôcť v mnohých veciach, aj sme to veľakrát robili – formou koncertov, kampaní, napríklad Rocku volieb, spolupráce s nadáciami. To je podľa mňa oveľa viac, než keby som mal začať dochádzať do parlamentu.“
Ako vopred prehratý boj sa mohlo zdať aj organizovanie festivalu Pohoda, po viacerých neúspechoch spraviť akciu tohto typu sa vám to podarilo. Recept?
„Bolo to tým, že sme festival začali robiť ako maličkú akciu s ôsmimi kapelami, až sme ho každý rok rozširovali do podoby, akú má dnes. Postupne sme sa učili. Podarilo sa nám spojiť sa s ľuďmi, ktorí vedia pomôcť – našťastie netrpím komplexom, že viem všetko najlepšie. A hádam je to aj tým, že sa orientujeme na zaujímavejšiu časť hudobného a nielen hudobného sveta. Hoci tam chýbajú komerčné špičky, je to najnavštevovanejší festival.“
Čím je spôsobená popularita umelo vytvorených, agentúrnych interpretov a kapiel? Ide o absenciu vkusu či kvalitnej alternatívy?
„Kvalitná alternatíva tu je a myslím, že sa stále zlepšuje. Ale mediálny trh ovládajú ľudia, ktorí majú vzťah k inej hudbe. Rádiá ako keby vysielali o generáciu staršiu hudbu, než by vysielať mali. Predaje cédečiek fungujú na princípe masáže cez médiá, vzniká umelo vytvorená hystéria. V skutočnosti príde na koncerty takých interpretov pár ľudí – na takzvané alternatívne kapely chodia plné kluby. Takže je to postavené na hlavu. Ľudia vo všeobecnosti možno nemajú vkus, ale možno je problém v tom, že sa nezamýšľajú nad tým, čo sledujú. To, čo vidia v televízii, berú ako kulisu a myslia si: Keď to je tu, je to dobré. Berú televíziu ako definitívum, hoci mimo nej sa dejú oveľa zaujímavejšie veci.“
Majú sa o tých zaujímavejších veciach odkiaľ dozvedieť?
„Ak by fungovali nezávislé rádiá, médiá, bol by pomer iný.“
Vás nadšenie aj tak neopustilo? Chcete sa muzike venovať ďalej?
„Jasné, určite. Vďaka tomu, že som hral v Bez ladu a skladu, som začal neskôr robiť festival a všetko, čo robím, je zatiaľ späté s hudbou. Pokračujem v kapele Neuropa, chceme pripraviť nové cédečko. Ale neviem, kedy presne. Som veľmi zlým plánovačom.“ (Smiech.)
Nemáte niekedy chuť venovať sa „výnosnejšiemu remeslu“?
„Nie. Ja k svojmu životu nepotrebujem príliš veľa vecí, nemám ‘vysoké majetkové ambície‘. Mne stačí, keď bežne ‘fungujem‘.“
A neškrie vás, keď sa iní prevážajú v drahých autách a stavajú luxusné vily?
„Vôbec nie. Ak by som chcel, mohol by som aj hudbou zarábať oveľa viac, venovať sa napríklad reklamným aktivitám, ale mňa to neláka, považujem to za stratu energie. Urobil som pár reklám a vysalo to zo mňa viac energie, než mi to prinieslo materiálnych pôžitkov. Ja som spokojný, splnilo sa mi niekoľko snov, robím festival, kapelu, teraz reláciu v Českej televízii a zatiaľ to ide.“
A plány?
„V súkromí by som sa chcel mať čo najlepšie, aby moja rodina a blízke okolie boli spokojní a šťastní a ja s nimi. Bez nich to nemá zmysel.“
A v celospoločenskom meradle?
„Nepáči sa mi, že hudba je osočovaná z mnohých vecí, ako sú napríklad problémy s drogami, alkoholom. Spoločnosť sa snaží nájsť vinníka za každý vypuklejší problém a často je to práve hudba, čo je podľa mňa úplný nezmysel. Ak chce niekto brať drogy, cestu k nim si nájde a nemusí ísť kvôli tomu na festival. A želal by som si, aby ľudia začali chápať alebo aspoň akceptovať aj nejaké mladšie umenie, nielen skostnatené veci.“
Neplánujete s Neuropou nejaké koncertovanie aj v zahraničí?
„Radi by sme išli znova do Ruska, kde sme boli minulý rok v októbri, mali sme tam dva koncerty. Bol to úžasný zážitok, ľudia reagovali veľmi príjemne. Mali sme z toho radosť.“
Neuvažovali ste nad tým, že by ste v zahraničí zostali aj žiť?
„Nedokázal by som opustiť veci, ktoré sú pre mňa najdôležitejšie, teda vzťahy s ľuďmi vo svojom okolí. Neviem, kde by sa tá špirála skončila, keby sme my všetci išli tam, kde je akože lepšie, a tí, čo sa majú ešte horšie, by zase prišli sem…Vždy sa niekto bude mať lepšie.“
Ani v časoch komunizmu ste nechceli emigrovať?
„Vtedy som o emigrácii nerozmýšľal, lebo som bol veľmi mladý. Mal som sedemnásť rokov, keď sa to celé lámalo.“
Verili ste, že sa to môže podariť? Že režim padne?
„Nie. Myslel som, že je to naveky, že je ten režim nezmeniteľný, že je to proste osud. Raz a navždy.“
A nemáte pocit, že ľudia prirýchlo zabudli? Ozývajú sa aj hlasy, že za komunizmu bolo vlastne lepšie.
„To sú úplné nezmysly! Keby k zmene nebolo prišlo vtedy, bolo by to s celou krajinou oveľa horšie. Ak niekto tvrdí, že za komunizmu bolo lepšie, je to neuveriteľný cynik a hlupák! Nech sa ide porozprávať napríklad s politickými väzňami! Podľa mňa je úplne úžasné, že môžem ísť na výlet hocikam, stačí si zobrať batoh a stopovať. Takisto je úžasná sloboda ako taká, spojená s tým, že človek môže robiť to, čo chce.“
Dá sa duch socializmu z ľudí vykoreniť?
„Myslím, že áno, ale stále ho veľmi cítiť v odmietaní akejkoľvek inakosti a v neakceptovaní iných, menšinových názorov a skupín. To všetko podľa mňa súvisí s komunizmom a jednotným videním sveta.“
Ale mladá generácia už môže byť zbavená takých predsudkov, nie?
„Určite. Zmení sa to. Ale zatiaľ cítiť, že rodičia v tom systéme ešte žili a často nechtiac ovplyvňujú svoje deti. Študoval som na pedagogickej škole a stretávam vrstovníkov, ktorí sa sťažujú, že deti v školách sú živé! Mne sa to zdá pritom úžasné! Keď vidím, že žiaci v škole iba ticho nesedia, nie sú skostnatení. Je to o komunikácii.“
Boli ste označovaný za zázračné dieťa slovenského rocku aj za jeden z najväčších talentov, aké kedy zo Slovenska vyšli. Lichotia vám takéto výroky? Nemáte pocit, že vás to k niečomu zaväzuje? Alebo že vás preceňujú?
„Ja sa poznám a takéto veci si absolútne nepripúšťam. Som rád, že veci, ktoré robíme, fungujú, ale sú to v podstate veľmi jednoduché veci, aj naše pesničky považujem za absolútne jednoduché.“
Dobré veci nemusia byť zložité.
„To je pravda. Napríklad neviem poriadne hrať na žiadnom hudobnom nástroji, kedysi som vedel hrať na husliach. Určite sám seba nepovažujem za zázračné dieťa ani nič podobné, to by som sa musel zblázniť. Vždy ma poteší, keď sa ľuďom páči, čo robíme. Ale ultrakomplimenty si nepripúšťam.“
Autor: MONIKA ŠUSTEKOVÁ
