FOTO – ARCHÍV
Právnici sa Petrovi Kresákovi čudujú. Ako poslanec slovenského parlamentu je totiž niekedy označovaný za právneho experta na odborné otázky. Toto označenie pritom nadobudlo na Slovensku pejoratívny význam – aj „vďaka“ Dušanovi Macuškovi a jeho vyšetrovacím komisiám z predchádzajúceho volebného obdobia, aj „vďaka“ nekončiacemu sa maratónu faktických poznámok Jána Cupera. Kresák je zatiaľ považovaný za jedného z najlepších odborníkov nielen v zákonodarnom zbore, ale na Slovensku. Baví ho počúvať niektoré formulácie právnych kolegov?
„Humor má mať svoje miesto a čas, ale sú veci, na ktoré odmietam žarty. Ja by som to nedokázal. Ale viac to nemienim hodnotiť,“ reaguje.
Okrem iného je totiž Kresák slušným mužom, ktorý je napriek svojej politickej anabáze v klube SOP a dnes v klube SDKÚ stále nestraníkom.
Zmení sa to niekedy?
„Nevylučujem to. Vstup do politickej strany je otázkou vývoja mojej osoby aj strán. Verte, že keby som chcel, už dávno v niektorej som.“
Čo chcel, bolo stať sa ústavným sudcom.
Slovenský parlament ho ako kandidáta na tento post schválil, ale jeho niekdajší šéf v SOP, prezident Rudolf Schuster ho nevymenoval.
„Odísť z verejného života sa ešte nechystám. Bol som oslovený a súhlasil som s tým, že bude ešte jeden pokus o Ústavný súd.“
Kresák? Ten z rodiny bohéma
Kresák pochádza zo starej bratislavskej rodiny známeho hudobníka, ktorá „bola troška šmrncnutá bohémstvom“.
Ako dieťa chodil na hodiny klavíra, pre ktorý sa časom dostával do konfliktu s rodičmi.
„Viac ma totiž bavil futbal.“
Keďže po otcovi zdedil skvelý hudobný sluch, považovalo sa to takmer za svätokrádež.
„Občas si sadnem za klavír a hrám pre seba, ale na verejnosti by som sa hanbil.“
Radšej sa vŕtal v autách.
„V garáži som si privyrábal aj počas štúdia na vysokej škole.“
Zvládol opravu motora aj laku, ale na čoraz modernejšie vozidlá si už netrúfa.
„Keďže otec hrával po nociach, občas som ho vozil. Jazdil som už vtedy, keď som mal sedemnásť rokov a nemal vodičák.“
Najskôr ho lákala archeológia, právo si zvolil len ako druhú alternatívu.
„Študoval som v tom istom ročníku ako Pavol Hamžík, ale tam sme sa ešte príliš nepoznali.“
Učili ho aj dnešní kolegovia Jozef Moravčík a Ivan Gašparovič, jednu skúšku mal u profesora Milana Čiča.
„Správne právo učila v tom čase aj Katarína Tóthová, ale ja som sa jej vyhol.“
Dnes pôsobí dojmom, že vyštudoval s červeným diplomom.
(Smiech.) „Prvú trojku som mal už asi v piatej triede na základnej škole. Ak išlo o prijímačky alebo maturitu, tak už nebol problém, vedel som zabrať v pravej chvíli. Dokonca v druhom ročníku strednej školy som mal štvorku z chémie. Mal som ťažké pubertálne obdobie.“ (Smiech.)
Aj na vysokej škole sa mu stalo, že z niekoľkých skúšok vyletel.
„Nebol by som normálnym študentom, ak by som všetko spravil na prvý pokus. Nebavila ma politická ekonómia a marxistické predmety. Každú skúšku sme so spolužiakmi oslávili a končili sme o štvrtej ráno v Kryštál bare na fazuľovej polievke.“
Oženil sa rok po skončení školy, v roku 1979 počas vojenčiny, manželstvo mu vydržalo dvadsaťdva rokov.
„Keď si to spočítate, tak do roku 2001.“
Syn Peter pokračuje v otcových šľapajach.
„Je poslucháčom práva.“
Zmena? Rok 1989
Hoci začínal typicky, ako asistent, život sa mu rapídne zmenil po roku 1989.
„Hneď v zime ma vybrali do komisie, kde sme za slovenskú stranu začali pracovať na novom usporiadaní vzťahov medzi Českou a Slovenskou republikou.“
V roku 1992 ho Václav Havel vymenoval za sudcu Ústavného súdu ČSFR.
„Mal som telefonát z Prahy, že sa tam mám na druhý deň dostaviť. Vedel som, že som bol navrhnutý, ale nevedel som, či aj zvolený.“
Takmer však do Prahy vo svoj veľký deň nedorazil.
„Mal som auto, ktoré by tú cestu nezvládlo, a hrozilo, že pôjdem vlakom, čo sa mi nezdalo. Nakoniec pomohol kamarát, zobral ma štýlovo – šesťstotrinástkou.“
Po rozdelení Česko-Slovenska sa vrátil na fakultu a učil.
„S rozdelením som nesúhlasil, ale nie kvôli pozícii na federálnom súde.“
Pokračoval teda vo vlastnom raste – chodil na zahraničné študijné a pracovné pobyty po univerzitách, najmä amerických.
„A teraz som od roku 1997 prorektorom Univerzity Komenského v Bratislave.“
Majetok? Legálny a nezmenený
Kresák priznáva, že rýchle životné tempo posledných dvanástich rokov mu život zmenilo.
„V súkromí aj zdravotne.“
Nepovažuje sa síce za pravý typ workaholica, ale je pravda, že posledných osem rokov nebol na dovolenke, aj to, že domov chodil len spávať.
„Mnoho ľudí mi hovorí, že neviem, čo je to skutočne žiť.“
Relaxom je preňho hľadanie informácií na internete, ale aj nakupovanie.
„V supermarkete ma stretnete obyčajne medzi deviatou a jedenástou večer.“
Kedysi hrával tenis, ale za posledných päť rokov nemal čas.
„Tak ešte relaxujem jazdou v motorovom vozidle.“
To, ktoré vlastní, si kúpil ešte pred vstupom do parlamentu.
„Majetkové priznanie sa mi však zásadne mení – rozviedol som sa a nedávno mi zomreli obaja rodičia.“
Nie je teda prototypom politika, ktorý v parlamente zbohatol?
„To teda nie. Keď som tam išiel, mal som tri zamestnania a vyšší príjem ako dnes.“
Ale priznáva, že si nejaké peniaze odložil.
„Dnes sa dá našťastie na to, aby človek slušne žil, zarobiť legálne.“
