Dárius Rusnák dnes, vo svojej kancelárii v Prezidentskom paláci.
FOTO – ROMAN KRPELAN
Rusnák, kapitán reprezentácie, bozkáva pohár víťazov z majstrovstiev sveta v Prahe v roku 1985. FOTO – ŠTARTFOTO
Dárius Rusnák (vľavo) s Dušanom Pašekom.
Dárius Rusnák bol v roku 1985, keď boli naši hokejoví chlapci na majstrovstvách sveta v Prahe zlatí, kapitánom československej reprezentácie. Rok predtým bola naša reprezentácia na olympiáde strieborná. Tento rok sa slovenskí hokejisti nedostali v Salt Lake City ani do finále.
Ako to tento „zlatý chlapec“ vnímal? Mrzelo ho to?
„Mrzelo. Aj preto, že hoci som aktívnu hokejovú kariéru ukončil pred ôsmimi rokmi, ľudia ma na ulici spoznávajú, pristavujú sa a nadávajú. Mrzí ma to. Všetci sa ma pýtajú na náš opakovaný olympijský neúspech. Viem sa vžiť do situácie hráčov. Zažil som podobné fiasko v roku 1986 – boli sme majstrami sveta, vyhrali sme všetky dôležité turnaje a na nasledujúcich majstrovstvách sveta v Moskve sme v prvom zápase prehrali s Poľskom a nepostúpili zo skupiny. Vyhodili ma vtedy z národného mužstva. Človek chcel, a nešlo to. Aj taký je šport.“
Rusnák zásadne zmenil pozíciu v spoločenskom živote. Pred rokmi reprezentoval v československom drese na ľade, dnes reprezentuje v obleku, v štátnom úrade.
Je riaditeľom komunikačnej sekcie prezidenta republiky SR Rudolfa Schustera – zostal teda reprezentantom republiky, len obrátil garde. Kedysi informovali médiá o ňom, dnes informuje on ich.
Dárius Rusnák zostal po ukončení hráčskej kariéry pri hokeji – najskôr ako tréner, potom ako manažér. Keď jeho syn utrpel vážny úraz, venoval sa viac než jeden rok výhradne jemu.
„Boli to najťažšie chvíle môjho života.“
Do kancelária Rudolfa Schustera sa dostal náhodne, s prezidentom sa stretol na hokeji, Rusnák sa ho medzi rečou spýtal, či nemá voľné miesto v paláci, a asi po troch mesiacoch mu zavolali.
„A tak tam pracujem už dva roky.“
Keď ide spolu s prezidentom na hokej, Rusnák drukuje Slovanu, Schuster Košiciam.
Za peniaze zdravie nekúpiš
Rusnák strávil pri hokeji dvadsaťšesť aktívnych rokov – od ôsmich do tridsiatich štyroch. Veľké peniaze preto považuje v športe za prirodzenosť.
„Mal by ich však dostávať len hráč, čo si to zaslúži. Pokiaľ podáva špičkové výkony, zabáva ľudí a sponzori sú ochotní zaplatiť mu, prečo nie? Kariéra športovca sa môže skončiť v prvej minúte zápasu pri zranení. Človek musí uvažovať aj nad tým, čo bude po skončení kariéry robiť. Musí sa nejako aj finančne zabezpečiť do života.“
Rusnák totiž vie, čo hovorí – podobnú situáciu zažil na vlastnej koži. Keď po údere hokejky do oka stratil na dva mesiace zrak, uvažoval o skončení kariéry. Mal vtedy dvadsaťjeden rokov a nevedel čo ďalej. Lekári mu nechceli dovoliť hrať.
„Tak som podpísal reverz, že budem behať po ľade na vlastné riziko. Čo by som robil, keby som skončil v takom mladom veku? Poznám dosť chlapcov aj zo svojho okolia, ktorí hrali dobrý hokej, ale po skončení kariéry išla ich životná úroveň prudko dole. Nevedeli sa zaradiť do života. Veľa ľudí prepadlo.“
Dnes má na zranenom oku sedem a pol dioptrie, ale vie, že sa rozhodol správne.
Prvý ligový gól strelil Dzurillovi
Hokejovo začal rásť v Banskej Bystrici.
„Futbalový štadión bol od domu štyri kilometre, hokejový tristo metrov. To rozhodlo.“
V trinástich rokoch sa presťahovali do Bratislavy, kde ešte pred dlhoročným pôsobením v Slovane hrával za Bratislavské elektrotechnické závody.
„Tam vyrástol aj môj neskorší spoluhráč Dušan Pašek. Stali sa z nás veľkí priatelia.“
Prvý ligový zápas prežil už v drese Slovana, rok vojenčil v Dukle Jihlava, prvú poloprofesionálnu zmluvu s hokejovým klubom podpísal v roku 1987, v roku 1988 odišiel do Fínska.
„Svoj prvý gól som dal v Brne asi najlepšiemu slovenskému brankárovi v histórii – Vladovi Dzurillovi.“
A aký bol jeho prvý profesionálny plat?
„Bola to vlastne polovica vtedajšieho platu, delili sme si ho so spoluhráčom. Dostával som sedemsto korún mesačne, čo bolo na tie časy, keď som bol študentom stredoškolákom, veľmi slušné.“
Potom mal asi tri a pol tisíca.
„Nepopieram, že motiváciou vynikajúcich výkonov, ktoré sme na ľade predvádzali, boli aj peniaze.“
Za zlato na majstrovstvách boli bony
Za striebornú medailu z olympiády v Sarajeve v roku 1984 dostal Rusnák dvadsaťtisíc korún, za titul majstra sveta z roku 1985, keď bol kapitánom, pätnásťtisíc bonov. Vtedy to bola československá podoba tzv. valutových peňazí.
„Prijal nás aj predseda vlády Štrougal a každému dal obálku, v ktorej bolo asi päťdesiattisíc korún, plus sme dostali ešte asi štyridsaťtisíc. Na tú dobu to boli obrovské peniaze.“
ŠtB a KSČ
Ale tie peniaze neboli všetko.
Byť športovým reprezentantom za socializmu znamenalo možnosť pozrieť sa legálne za železnú oponu. Mnohí športovci sa zo zahraničných zájazdov nevrátili, preto ostatných pred každým zápasom eštebáci upozorňovali, čo všetko ich čaká, ak sa nebudú správať „socialisticky“.
„Ľudia z ŠtB nás poučovali, čo máme robiť a čo robiť nemáme. Potom po zájazde prišli a pýtali sa: S kým si bol, kde si bol? Aj tak nám ale nemohli zakázať stretnúť sa s kýmkoľvek.“
Len niektorí zo športovcov boli nahováraní na vstup do KSČ.
„Aby šli príkladom robotníckemu ľudu.“
Rusnák dostal ponuku stať sa kandidátom strany trikrát.
„Keď sa človeku darilo, veľmi nad tým nepremýšľal. Keď sa mu dariť prestalo, už mal malú šancu po troch odmietnutiach sa tam dostať.“
Rusnák to vedel, ale nemal v úmysle ponuku podobného druhu prijať. Nikdy nebol a nie je členom politickej strany.
Dnes hrá len tenis – so šéfom
Na Slovensko sa Rusnák vrátil po revolúcii, v roku 1994.
S rodinou žije v Bratislave, ale napriek manželkinej športovej kariére – takisto bola reprezentantkou ČSSR, vo volejbale – nie sú ukážkovou športovou rodinou.
Našťastie obaja vyštudovali právo.
„Pochopiteľne však hrajú hokej synovia – Dárius a Ondrej. Ja už príliš nešportujem, pár hodín mesačne.“
Od svojej „reprezentačnej váhy“ pribral niekoľko kilogramov, počas nášho stretnutia vyfajčil niekoľko cigariet.
„Ale občas si so šéfom zahrám. Tenis.“
ROMAN KRPELAN
