Baletná majsterka Galina Basová. FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
Potichu, no rázne zaujíma miesto v rade zaslúžilých umelcov Slovenského národného divadla. Galinu Basovú-Oniščenkovú spája so svetoznámou ruskou tanečnicou Majou Pliseckou nielen vek (80), ale aj ruský a sovietsky balet.
Basová však prežila vrcholné obdobie primabaleríny na doskách v Bratislave, kde tancovala 20 rokov.
Príbeh na niekoľko životov
Neveľký byt, zariadený do poslednej lyžičky v rustikálnom štýle, vonia čajom a zákuskami. V kresle sedí čiperná pestovaná stará dáma, obklopená čiernobielymi fotografiami z čias svojich najkrajších baletných rolí.
"Na prechádzke v rodnom Kyjeve sme raz s rodičmi objavili súkromnú baletnú školu," začína príbeh, siahajúci do dávnych leninských a stalinských čias. Mala vtedy asi päť rokov.
"Po pár tajných výletoch, ktoré som za baletom podnikla krížom cez celý Kyjev, sa ma raz tamojší učiteľ opýtal: 'Dievčatko, máš ty rodičov? Povedz im, že za školu treba platiť.' Tak som povedala - a odvtedy som balet neopustila."
Popri tom chodila na choreografické učilište. Rok pred ukončením štúdií však vypukla vojna, ktorá mladú baletku odviala ďaleko od domova. Dostala sa do Nemecka na nútené práce. "Bývali sme v obrovskom lágri na pozemkoch fabriky, v ktorej sme robili tú najťažšiu robotu."
Keby Galina vedela, že príde ruská armáda, z lágra sa nepohne. V marci 1945 sa však s kamarátkou rozhodli ujsť. Skončili vo väzení v Lipsku a krátko na to, počas oslobodzovania, rovno na ulici, odkiaľ sa po cestovateľských peripetiách dopravili do Prahy.
"Po vojne som sa prihlásila do divadla v Olomouci," rozpráva baletka. Netrvalo dlho a spolu s budúcim manželom získali angažmán v Bratislave.
Na obdobie primabaleríny v SND spomína opatrne. Milovala všetky svoje úlohy, hovorí o sebe ako o dramatickom type. Vždy chcela ukázať charakter postavy, technika pre ňu súvisela s vážnosťou úlohy. No prebíjala sa ťažko.
"Nebola som ten typ, čo sa flákal po kaviarňach," vysvetľuje. "Celý život som žila s myšlienkou, že sa nechcem hanbiť."
Čoskoro začala prednášať na tanečnej katedre VŠMU a Štátnom konzervatóriu v Bratislave. "Po vojne tu neexistovalo poriadne školstvo," hovorí pani Galina, ktorá si z každej cesty do Kyjeva nosila potrebnú literatúru. Súkromné školy nezodpovedali kritériám klasického baletu, do divadla prichádzali ľudia takmer z ulice.
"Prvé výsledky sa dostavili, až keď sa výučba rozbehla podľa osnov sovietskeho baletu. Tak sa presadil v Československu balet."
Po dvadsiatich rokoch, podľa vtedajších baletných pravidiel, Galina Basová opustila javisko a venovala sa už len učeniu. Situácia sa zmenila po roku 1968, keď neotvorili jej ročník, no dostala pozvanie na vysokú školu vo Viedni. Pracovné povolenie získala bez obmedzení, a tak zakotvila v Rakúsku na celých osem rokov.
"V roku 1977 prišlo k zmenám a oddelenie na tamojšej vysokej škole zatvorili. Preto som prišla o titul mimoriadneho profesora," prezrádza to, čo ju dodnes trápi. Odporučili ju do nemeckého Stuttgartu robiť baletné semináre a po pár rokoch prišla ponuka z Holandska.
Je Slovenka, tvrdá, a čistá
Až potom išla Galina Basová do penzie. Premýšľala o tom, či sa vrátiť na Ukrajinu, no nakoniec zakotvila v Bratislave. O rok prišla nežná revolúcia, v roku 1993 prijala tunajšie občianstvo.
"Som slovenská občianka stará ako vaša republika," smeje sa. Už neučí, netrpí samotou a chce si užiť dôchodku. "Som tvrdá, ale čistá," konštatuje hrdo.
