„O mne nepíšte, všetci mi budú zase závidieť,“ začal rozhovor pre SME jeden z najznámejších slovenských advokátov Ernest Valko.
Jeho cesta k právnickému vzdelaniu nebola priamočiara.
Chemik a matematik
„Začal som študovať chemicko-technologickú fakultu, bavilo ma to, zúčastňoval som sa chemických aj matematických olympiád.“
Štúdium však musel na odporúčanie lekárov ukončiť: „Získal som nejakú alergiu na chemikálie.“
Preto sa tak, ako kedysi jeho otec, rozhodol pre štúdium práva. „Vôbec to neľutujem, jednoznačne by som sa dal na právo opäť,“ dodáva Valko.
V roku 1992 sa ako tridsaťdeväťročný stal predsedom federálneho Ústavného súdu, po ukončení mandátu začal pracovať v advokácii.
„Nemôžem jednoznačne povedať, či mi práca na Ústavnom súde v kariére advokáta pomohla, alebo nie. Na Slovensku je všadeprítomná závisť, a z toho vyplývajúca nenávisť, Slovensko je rozdelené. Takže tak ako ma niektorí vnímajú pozitívne, iní ma vnímajú negatívne.“
Advokát a politik
Advokátska kancelária Ernesta Valka zastupuje Fond národného majetku SR, Slovenský plynárenský priemysel, Slovenskú poisťovnu, Poštovú banku, či Becherovku, s. r. o.
Verejnosti je známe jeho zastupovanie štátu v kauze Nafta Gbely, aj zastupovanie spisovateľa Ľubomíra Feldeka. Jeho spor s denníkom Slovenská republika má dohru pred medzinárodným súdnym dvorom v Štrasburgu.
Kauzu Duckého zmenky prehral, podľa posledného rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave má SPP zmenky preplatiť. „Definitívne rozhodne až Najvyšší súd.“
Valko, ktorý tvrdí, že je z rozhodnutia súdu prekvapený, považuje za jeden z čudných momentov to, že ani jednu Duckého zmenku SPP v účtovníctve neeviduje.
Je aktívnym členom DS, vstup do politiky však teraz nepovažuje za prioritu. V budúcnosti to však nevylučuje, je zástancom hesla „nikdy nehovor nikdy.“
Otec
Za najlepší relax považuje strávenie víkendov so svojou rodinou. Vtedy športuje a pozerá televízor. „A inak cez soboty, nedele nerobím nič.“
Venuje sa žene Oľge, ktorá je podnikateľkou, a sedemnásťročnej dcére Jane.
Tá o ňom hovorí: „Na otcovi si vážim, že na rodinu tvrdo pracuje. Zdedila som po ňom najmä papuľnatosť, tvrdohlavosť a vzťah k športu.“
V tom poslednom je úspešnejšia ako otec, karatista. V parkúrovom skákaní na koňoch je na prvom mieste v družstvách a na druhom mieste medzi juniorskými jednotlivcami.
Otec to s ňou skúšal aj v oblasti karate. „Chcel, aby som mu ukázala, čo som sa naučila na tréningu. Potom sa pokúšal ukazovať techniku boja na mne. Z toho dôvodu nepôjdem ani na právo. Čakalo by ma to isté,“ hovorí Jana, ktorá sa nemieni nechať poučovať.
Dcéra
Valkova dcéra je jeho miláčikom: „Píše krátke poviedky a pekne kreslí. Neviem, po kom to má, ja neviem nakresliť ani pandrláka.“ Najviac ho však teší jej športový talent.
„Len je veľmi papuľnatá. Ja som taký nebol,“ tvrdí Valko, a pokračuje: „Bol som ešte horší. Úplne nezvládnuteľný. Učitelia na strednej škole boli ‘nadšení‘.“
Naopak, v štúdiu bol veľmi cieľavedomý. „Dúfam, že aj v tom bude Jana talent.“
Čo sa týka dcérinej poriadkumilovnosti, má Valko jasno: „Nevie, čo to znamená, ešte si to neprečítala v slovníku cudzích slov.“ Napriek tomu je na dcéru hrdý.
„Niekedy sa mi zdá, že je po otcovi.“ A zamyslí sa: „Ale neviem, kto je otec. (Smiech.) Manželka tvrdí, že som to ja.“
ROMAN KRPELAN
