Poznáte program Zámena manželiek? Dve rodiny si na dva týždne vymenia mamy. Prvý týždeň sa hrá podľa pravidiel pôvodnej rodiny, druhý týždeň hrá prvé husle nová manželka.
Celé je to honorované sumou 50-tisíc korún. Veľa? Málo? Ja by som do toho nešla. Prečo? Lebo. Lebo:
1. Skrine. Všimla som si, že len čo nové manželky prídu do prázdneho bytu, poprezerajú všetky skrine. A keď to náhodou neurobia? Mám pocit, že to urobia vždy. Len nám to nepustia.
Nemám sa za čo hanbiť, ale veľmi mi to pripomína návštevy mojej tety. Tá v dávnom detstve prišla, poprezerala nám skrine a poučila nás, že si v nich máme udržiavať poriadok. Doteraz ma z toho striasa.
No a v niektorých skrinkách mám ako večný študent kopy papierov. Pre mňa sú dosť dôležité, ale jej (rozumej, zamenenej manželke) by sa to mohlo vysypať na kopu.
2. Deti. Na svoje deti môžem kričať len ja. Dlhoročným výskumom pokusnou metódou som zistila, že normálnu hovorenú reč nepočujú, takže treba na ne zvýšiť hlas.
Šok zo zámeny by trval niekoľko minút, možno by sa im na ten krátky čas sluch vrátil, ale čo ďalšie dva týždne?
3. Zasa deti. Veľmi by mi tie dva týždne chýbali. Aj keď sú dosť neposlušné, predsa je s nimi úžasne. S tými našimi. Možno aj s tými cudzími by nebolo zle, ale vlastné deti sú vlastné deti.
4. Halušky. Presnejšie bryndzové halušky. V našej rodine ich robievame dva razy do mesiaca. Sme od nich závislí. Predstavte si, že sa dostanem do rodiny, kde halušky nejedia. Vôbec ich nemajú radi.
Viete, aké sú závislosti absencia halušiek by mohla v mojom organizme napáchať nenapraviteľné škody. A čo moji drahí? Kto by im ich navaril? Toto je dosť vážny dôvod.
5. Zima. Nemám rada zimu. Zimu ako ročné obdobie áno, keď padá sneh a deti sa tešia ako malé, lebo sú malé. Ale až takú zimu, aká býva v Oravskej Lesnej alebo v Poprade, to teda nie. Keby ma poslali niekam na severné Slovensko, asi by sa na moje pravidlá po prvom týždni ani nedostalo.
6. Manžel, samozrejme. Milujem svojho manžela, ale predstavte si, že sa dostanem do rodiny, kde manžel:
1) čistí za sebou WC,
2) vie v skrini nájsť všetko na prvý raz,
3) zapamätá si všetko, čo poviem a nikdy sa o tom neškriepi,
4) prinesie mi každé ráno raňajky do postele,
5) vezme ma na nákup, kedy budem chcieť a ešte mi ochotne ponesie tašky,
6) vie, kam patrí mokrý uterák a aj ho tam uloží,
7) vie, kam patria špinavé ponožky a aj ich tam dá...
... stačí. Všetci predsa vieme, že taký neexistuje. Ale čo keď náhodou? A práve v tej rodine?
Naozaj tam nemôžem ísť. Deti by ma nepustili, aj keď na ne kričím. Kto by im navaril také dobré halušky ako mama? Kto by ma toleroval takú zimomravú? Nechcem ani dokonalého chlapa. Keby prišlo nejaké pokušenie, vymenujem ďalšie dôvody. Nevymieňajte manželky. Je nám dobre tam, kde sme.
A. Sekanová
z blogu Prvý pokus, pokus.blog.sme.sk
