FOTO - AUTORKA
Nepremrhá kopu energie tým, že horekuje, nadáva na osud a dookola opakuje, prečo sa to stalo práve jej synovi. "Nepomohlo by mi to a ešte viac by som si priťažila."
Boli chvíle, keď prepadala depresii a zúfalstvu, očakávala to najhoršie a nevedela sa na ich trápenie pozerať z optimistickejšieho uhla. "No naučila som sa to a zistila som, že aj s ťažkým krížom sa dá žiť," tvrdí 55-ročná Irena Katreniaková.
Už dvadsiaty šiesty rok sa s trpezlivosťou stará o postihnutého syna. Slavomír nesedí, nechodí, nerozpráva. Jeho telo pripomína poskrúcanú handrovú bábiku.
Pol roka bol v nemocnici
Pani Irena sa vydávala z lásky. Keď sa jej 5. augusta 1980 narodili dvojičky Miroslav a Slavomír, po dome už behali dve deti, sedemročná Miladka a trojročný Jarko.
Deti sa bračekom potešili. Keď ich priviezli domov, chlapci vyzerali ako zdravé bábätká. Po troch mesiacoch však začalo Slávka pobolievať uško. "V nemocnici si poležal pol roka, prekonal detskú obrnu. Keď sme ho priviezli domov, vedela som, že je s ním zle."
Jeho brat začínal sedieť, bľabotať, a on len ležal. Vyzeral ako malý anjelik. Len občas zamrnčal. "Chodili sme s ním od jedného lekára k druhému. Márne. Všade nám tvrdili, že chlapec má veľmi poškodený mozog, radili nám dať ho do ústavu. Odmietli sme! Takto je to lepšie," spomína statočná matka.
Tvrdili, že neprežije, má 26
Roky ubiehali. Slávkovo dvojča vychodilo základnú aj strednú školu, nastúpilo do práce. Slávko nedospel. Nenaučil sa sedieť ani rozprávať. Kým bol menší, vozili ho v kočíku, na dvor vyniesli v náručí. No ako rástol, mal aj väčšie bolesti.
"Pri každom prudšom pohybe sa zlostil alebo plakal. Asi ho to chudáčika bolelo. Dnes už len leží. Cez deň v kuchyni, v noci s nami v spálni. Chovám ho, prebaľujem, umývam, hladkám, rozprávam sa s ním. Nemá rád zmenu ani cudzích ľudí. Vydáva zvuky, ktorým rozumiem len ja. Tvrdili nám, že neprežije. Už má 26 rokov a je medzi nami."
Ktovie, koľko by sa dožil v ústave. Vôbec nemá preležaniny. Pomohol mu obyčajný pytiol. "Každý deň mu natieram chrbát. Niekedy mal naordinovaných veľa liekov. Nerobili mu dobre. Bol po nich ako omámený. Lekárka mi povedala, aby som mu ich nedávala. Hneď sa cítil lepšie," hovorí matka štyroch detí.
Láska dokáže zázraky
Len kamenné srdce by nesúcitilo s matkou, ktorá sa stará o postihnuté dieťa. Takých v Rimavskej Bani niet. Osud rodiny Katreniakovej je tunajším obyvateľom blízky. Slávka zvyknú volať statočným chlapčekom.
Nemýlia sa! Bojuje o prežitie každý deň. "Pred rokom ma vystrašil. Z ničoho nič začal chrčať a modrieť. Jeho brat ho zobral do náručia a kričal: Mama volaj sanitku. Nevolala som. Ja ho najlepšie poznám. Alpou som mu natierala hrudník. Zvládli sme to."
Mama Irena vie, že príde deň, keď ho stratí. A bojí sa toho! "Chcem byť pri ňom, keď naposledy vydýchne. Môj chorý syn zmenil celý náš život. Dcéra s rodinou žije v Nemecku. Už toľkokrát ma prosila, aby som ich prišla navštíviť. Nemôžem. Slávko ma potrebuje."
