|
FOTO |
Ľudia odnepamäti túžia po elixíre mladosti. Pani Jolana Králiková z Kysuckého Nového Mesta má 82 rokov a je stále mladica. Nečudo. Ona ho našla. Doma, vo vlastnej kuchyni.
Tam stáli takmer tridsať rokov detské postieľky. Až do šesťdesiatky sa starala o deti, ktorých mamy museli po trojmesačnej materskej dovolenke nastúpiť do práce.
Jej vlastný život bol dovtedy veľmi smutný. Prišla o dve deti. Dievčatko malo dva roky, chlapček sedem mesiacov, keď zomreli. Preto sa pani Jolana rozhodla ísť v 27 rokoch študovať.
Prihlásila sa na zdravotnú školu, potom si urobila kurz staničnej sestry, neskôr aj kurz učiteľky v materskej škole. Jej karta sa obrátila na lepšiu stranu.
Našla si partnera, s ktorým mala syna Petra. Zostala s ním doma. A mamičky, ktoré ju poznali ako sestričku, k nej začali nosiť aj svoje deti. "Pretože vtedy to bolo tak: matky museli po troch mesiacoch od narodenia dieťaťa nastúpiť do roboty. A v jasliach nemali vždy voľné miesta," vysvetľuje pani Jolana.
Spomína, že matke napríklad vzali jedno dieťatko do jaslí, no pre druhé už nebolo miesta, a tak skončilo u nej. V jej kuchyni boli stabilne štyri postieľky, niekedy opatrovala naraz aj šesť detí. "Išlo o dojčence, batoľatá i väčšie. Keď som sa dala na tú robotu, syn Peťko mal tri roky," spomína.
Jej druhý manžel mal pre povolanie ženy pochopenie. Často jej pomáhal. Už o piatej hodine stavali na sporák hrniec na obed. O polhodinu neskôr chodili matky s deťmi a brali si ich až večer.
"Vždy som ich naučila prejsť z plienok na nočník, z umelej výživy na normálnu stravu. Mamám som nechávala vyprané plienky, aby s tým doma nemali žiadnu robotu," hovorí náhradná mama.
Počas tých rokov sa starala nielen o zdravé deti, ale aj o nevidiace, o deti bez rúk, s vykĺbenými nohami, také, čo len zopár dní predtým priniesli z inkubátora. Pre kontakty s lekárom a rodičmi si dala zaviesť telefón, jediný v širokom okolí.
To boli jej časy skutočného šťastia. Dodnes ju ľudia rozličného veku zdravia na ulici. Vtisnú jej bozk na líce, pohladia ruku. A pani Jolana na to skromne reaguje: "Človek dostáva odmenu za dobrý skutok, ktorý vykonal, už v radosti, ktorú za to cíti."
IVETA HAŽÍKOVÁ, r
FOTO - AUTORKA
