|
Ján Dečo rozbehol niekoľko projektov, naposledy charitu. FOTO PRE SME - VERONIKA JANUŠKOVÁ |
príbeh
Keď vznikali, pochybovači im nedávali šancu na prežitie. Dnes, po trinástich rokoch, museli zmeniť názor. Z Arcidiecéznej charity Košice sa stala organizácia vzbudzujúca rešpekt a uznanie. Nemalou mierou sa o to zaslúžil jej riaditeľ Ján Dečo.
Narodil sa na dedine, v Obišovciach pri Kysaku. Bola taká tuhá zima, že sanitka nedokázala vyjsť na koniec dediny. "Naučil som sa tam vnímať krásno, ale aj tvrdosť a bola to určitá škola života," hovorí dnes Dečo.
Vyštudoval vysokú školu technického smeru. Vzorom mu bol otec, ktorý študovať nemohol, okrem výsluchov na správe ŠtB strávil aj päť rokov vo väzení v Jáchymove.
V prelomovom roku 1989 patril Ján Dečo medzi členov Verejnosti proti násiliu, potom zakladal Kresťanskodemokratickú mládež Slovenska. Už za rok mala 6-tisíc členov.
"Spoluzakladal som aj krajskú organizáciu KDH, tradičné futbalové zápasy hnutia boli tiež moja myšlienka. Kamarátovi som rozbehol cestovnú kanceláriu, rozbehol som reklamnú agentúru, zopár ľudí som naučil výškovým prácam. Mám päť detí a arcidiecéznu charitu," vypočítava, čo všetko už stihol.
Charitu rozbehol po neúspešnom predchodcovi. Na začiatok staré auto, trojcentimetrový fascikel papierov a v Spolku svätého Vojtecha šatník. Dnes môže svoju prácu hrdo odovzdať ďalej: "A napriek nedostatkom si myslím, že aj s čistým štítom."
Opäť ide totiž rozbiehať nový projekt. Stal sa štatutárom sanatória na liečbu pľúcnych chorôb v Tatranskej Kotline. Sanatórium má viac ako storočnú tradíciu, no treba ho transformovať. Okrem iného aj preto, lebo pri 95-percentnej zamestnanosti bolo vyťažené len na 23 percent.
"Po niektorých i nepopulárnych zásahoch mi už nehrozí to, s čím ho vítali pri prvej návšteve sanatória. A síce, že do troch mesiacov skrachuje," uzatvára Ján Dečo, entuziasta, ktorý realizuje svoje sny. MIROSLAV SAMBOR, r
