Chcem napísať o radosti, ktorá ma preniká. Podarilo sa zachrániť život jedného nevinného a krásneho dieťaťa. Napriek možným výhradám voči Hniezdam života a osobným voči niektorým aktivitám ich autorov, ja by som ich navrhol na Nobelovu cenu.
V stredu som sa vo večerných správach dozvedel o tom, že novozriadené trnavské Hniezdo záchrany (pre mňa Hniezdo života) dostalo prvého návštevníka - nádherného zdravého chlapčeka Michala.
Ďakujem jeho matke, že našla toľko odvahy a uložila ho v ťažkej životnej situácii práve sem, a nie niekde na smetisko. Vďaka jej, že našla toľko odvahy a donosila dieťa, dala mu život a dala šancu jednému z mnohých párov čakajúcich na adopciu.
My s manželkou máme päť svojich detí a sme za ne vďační. Bol som pri pôrode všetkých piatich, naposledy presne pred 11 mesiacmi. Je to úžasný zážitok, ale vládnu pri tom často silné emócie.
Pre ženu, ktorá sa stáva matkou, je to emocionálny zážitok, ale aj ťažká chvíľa. Neznáma matka Miška sa rozhodla ju prežiť osamote. Teoreticky sa na to mohla "vykašľať" - veď ona to dieťa nechcela. Ona si však aspoň po telefóne privolala pomoc.
Zvláštne - pomoc po telefóne prináša miliónový dar, aj keď možno nie priamo pre ňu. Aký to kontrast s komerčným Milionárom (nič proti nemu - som tiež viacnásobným kandidátom).
Ešte jedna súvislosť mi napadla v tejto veci. Pred necelými tromi rokmi našli v Prešove v snehovom záveji polročné dievčatko. Vtedy ešte neexistovali Hniezda záchrany, ale predsa len boli a sú hniezda lásky. Mám to šťastie a poznám jeho ďalší osud. Dnes je Alenka v rodine mojich priateľov.
Adoptovali si ju bez rozmýšľania, napriek tomu, že mali už svoje štyri vlastné deti a Alenka je rómskeho pôvodu. A darí sa jej dobre. Rodičia i súrodenci ju prijali s veľkou láskou, ktorej by sa jej doma asi sotva dostalo.
Nech žije život! Stojí za to!
kohutiar.blog.sme.sk
