Nevstaneme z postele, kým nie sme vystískané, volajú každé ráno dievčatá na nového otca.
O Greškovcoch sociálne inštitúcie vedeli to, že sú bezdetní manželia, čo vždy chceli dieťa. Mali podanú žiadosť o adopciu, no chýbali im skúšky na overenie výchovných schopností.
Raz dostali ponuku zo školy vziať k sebe Moniku, ktorej zahynuli rodičia. Nemali však testy, a dieťa im nedali.
"No po nejakom čase nám opäť telefonovali. Malo sa maľovať krízové centrum Srdiečko a riaditeľka Kúdelková sa nás opýtala, či by sme si vzali na čas dve dievčatká. Po čase mali byť právne voľné."
Greškovci na to zareagovali. Chceli dieťa, ktoré nebude zaťažovať rodina. Keď zistili, že dievčatá majú brata, rozhodli sa, že si vezmú aj jeho.
"Máme zásadu, že rodina má byť pohromade. Porada, či berieme všetky tri deti, trvala päť minút. Najskôr sme ich brali na prázdniny, no na to, že by sme ich mali vrátiť, sme v skutočnosti nepomýšľali."
Rodičia ich týrali
Deti prišli do rodiny 19. júla 1999. Všetky tri s diagnózou ľahšej mozgovej dysfunkcie, najmladšie malo aj rečové problémy. Sedemročný Paľko vážil 18 a pol kila, šesťročná Paulínka 15 a päťročná Peťka 12 a pol kilogramu.
Ako dovtedy žili?! Ich vlastný otec si robil značky na jedle, nesmelo z neho chýbať. Zemiaky boli preňho, pre deti zliata voda. Nepoznali toaletný papier, príbor ani jedlá.
O čo menej sa Paľkovi ušlo do žalúdka, o to viac sa dostalo jeho telu. Dodnes má na zadnej časti hlavy jazvu po údere kladivom. Na Vianoce raz od svojho otca dostal gitaru bez strún.
Najmladšia Peťka bola absolútne nežiaduca. Mala zákaz ísť na toaletu, no keď sa pomočila, dostala. Otec s obľubou zhášal na jej líci cigaretu. A robil aj horšie veci - pre ne šiel do basy.
Trpezliví a láskaví
V novej rodine deti bývali stále choré, mali oslabenú imunitu. Boli neposedné, v škole sa bili, u lekárky lietalo zo stien všetko, čo sa našlo, vojsť s deťmi do predajne neprichádzalo do úvahy.
Preto Greškovci usmernili hyperaktivitu inak: plávanie, tenis, korčuľovanie, modelárstvo, rybolov. Spolu s novou mamou varili a piekli, zavárali, robili si úlohy. A - hrali sa.
No radosť zo spoločného domova trvala zopár mesiacov. Prišlo úradné rozhodnutie - deti pochádzali z Trenčianskeho kraja, v rámci neho boli rozdelené do troch rodín.
"Pripadalo nám to nezmyselné, lebo my sme ich už vnímali ako naše deti a deti nás ako rodičov. Boli sme odhodlaní v prípade nutnosti ísť až do krajnosti. Myšlienka rozdeliť deti bola absurdná," hovoria Greškovci aj dnes.
Rodina je prvoradá
Zásluhou riaditeľky Eleonóry Kúdelkovej však k tomu kroku nakoniec nedošlo. Vec obhájila pred príslušnými orgánmi slovami, že otec s matkou sú už tu, preto netreba hľadať iných rodičov. V tomto prípade cit a zdravý úsudok prevážili nad formalizmom.
Súrodenci žijú vo svojom novom dome už siedmy rok. Priezviská majú po terajších rodičoch. Každé leto trávia dovolenku pri mori. Sú vedené k zodpovednosti, úcte k druhým a súdržnosti. Otec ruší dôležité pracovné stretnutia, ak má dieťa program, kde by jeho podpora chýbala.
Dnes 14-ročný Paľko daroval pani Greškovej srdce s nápisom: "Mojej najlepšej maminke z lásky." Peťka s Paulínkou ráno volajú na otca: "Nevstaneme z postele, kým nie sme vystískané."
Rodičia sú presvedčení, že nebyť ústretovosti, empatie a nadštandardnej starostlivosti triednych učiteliek deti by svoj údel nezvládli. Biologická matka im posiela pozdravy, ale nenavštevuje ich. Otec sa nikdy neozval. A pán Greško na ich adresu hovorí: "Vďaka tým dvom ľudom my máme tri deti."
FOTO - autorka
Autor: EMÍLIA BEZÁKOVÁ
