Tadeáš Vala z Prievidze prežil veľkú časť svojho života vo vzduchu. Na vetroňoch a motorových lietadlách nalietal vyše päťtisíc hodín a svojej záľuby sa nevzdal ani po sedemdesiatke. Hoci má už 73 rokov, ročne ešte vo vzduchu strávi 50, 60 hodín.
"V porovnaní s minulosťou som ubral, ale kým slúži srdce, zrak a sluch, pilotovania sa vzdať nechcem," hovorí pán Tadeáš. Nezabudne poznamenať, že taký veľký počet hodín môže stráviť vo vzduchu iba ten, kto v sebe nosí "bacilus aviatikus".
"Tým sú nakazení všetci piloti, moje potomstvo nevynímajúc. Aj môj syn lieta na všetkom, čo má krídla," hovorí s úsmevom.
O lietadlá sa začal zaujímať krátko po druhej svetovej vojne.Vtedy, hlavne u detí, rezonovali dozvuky vojny. Všetko, čo bolo spojené s vojenskou technikou, bolo obľúbené. Letectvo zvlášť - lebo malo tradíciu a vo vojne zohralo kľúčovú úlohu.
Tadeáš Vala sa od roku 1946 venoval hlavne bezmotorovému lietaniu, jedenásť rokov bol aj členom reprezentačného družstva Československa. Rovnako ako pilotovanie ho však lákala konštrukcia lietadiel.
Začal študovať na leteckom inštitúte v Poľsku, kde sa v sedemdesiatych rokoch pustil do konštrukcie vetroňa VK 1. "Na ňom som aj pretekal ako člen reprezentačného družstva," hovorí.
Skúsenosti z konštrukcie vetroňov ho neskôr priviedli k ultraľahkým lietadlám. Svojej záľube sa venuje ako konštruktér dodnes v prievidzskej firme, ktorá už dodala na trhy v celom svete vyše stovky ultraľahkých lietadiel. "Som presvedčený, že vo vývoji týchto typov je stále čo zlepšovať - a toho sa držím," hovorí.
Nemálo hodín venuje tomu, aby si udržal dobrú fyzickú kondíciu. Bez nej by do lietadla nesadol. "Manželka kedysi brala moju záľubu ako fakt, teraz na nej niekedy vidím, že sa o mňa bojí. Keď som vo vzduchu, cíti sa nesvoja. Ja sa však kondične cítim veľmi dobre," dodáva.
Kým mu zdravie dovolí, lietať chce. Aj teraz trávi na letisku každý deň - aspoň pri vývoji nového typu lietadla. "Aj obe moje deti na letisku vyrástli. Strávili sme tam nemálo hodín. Okrem syna lieta aj dcéra," dodáva pilot.