Prvým predstavením dvadsaťdvaročnej herečky Ivany Kuxovej bol Tom Sawyer v nitrianskom Divadle Andreja Bagara. Napriek mladému veku má v tomto divadle za sebou niekoľko postáv. A takisto už má prestížne divadelné ocenenie Objav roka. Dosku 2001 dostala za herecký koncert v Tančiarni Národného divadla.
Starší kolegovia o nej hovoria, že má chuť a snahu dať zo seba viac, než sa požaduje. Dodnes spomína na svoju prvú premiéru Toma Sawyera – prvýkrát pocítila prítomnosť diváka.
„Mala som hrozné sucho v ústach a neskôr zvláštny pocit. Pri sledovaní výstupu iného herca za kulisami som sa nevedela dočkať, kedy budem stáť na javisku ja. Bolo to veľmi príjemné.“
Hovorí, že pri skúšaní inscenácií prežíva vždy to isté – s každou postavou sa trápi, hoci na začiatku je presvedčená, že všetkému rozumie.
Až povedala – končím
„Zrazu príde fáza, keď mám pocit, že neviem kde som, čo som a prečo robím herectvo. Nasleduje absolútna beznádej a nakoniec všetky tieto pocity zázračne zmiznú.“
Najviac jej dalo zabrať nitrianske predstavenie Terezka. Hra o najmladšej mníške z rádu karmelitánok bola pre ňu veľmi vzdialenou témou.
„Chýbal mi akýkoľvek oporný bod. Chodila som do kostolov, sledovala filmy a dokumenty o mníšskych rádoch, čítala som o Terézii z Lisieux. Naštudovanie tejto postavy sprevádzali veľké depresie a beznádej. Dokonca som si v jednej chvíli povedala, že končím a odchádzam z konzervatória, lebo to neviem.“
Profesionálne aj ľudsky ju vtedy podržala Žofka Martišáková z Divadla A. Bagara.
„Fantastický človek, taká moja druhá babka,“ blahorečí skúsenej kolegyni.
A ako ju prijali v Národnom? Chudík, Vášaryová, Magálová alebo Slezáček.
„Niektorých ľudí som poznala z nahrávaní v rozhlase, s ďalšími som sa stretla len vďaka tejto práci. Som šťastná, že som ich mohla spoznať.“
Ocenenie Dosky 2001 je pre ňu vraj zaväzujúce.
„Pred Tančiarňou mám pocit väčšej zodpovednosti, hoci aj predtým som vždy hrala každé predstavenie naplno. Niekde za mnou svieti akýsi maják, ktorý mi to neustále pripomína.“
Aj herectvo, aj hádzaná
Herecké začiatky Ivany Kuxovej patria detskému muzikálovému divadlu Alkana. Na jeho scéne dostala počas troch rokov celkom slušný základ takmer vo všetkých zložkách syntetického divadla – v stepe, klasickom tanci, gymnastike, hereckej tvorbe a speve.
Patrí k ľuďom, ktorí odmalička vedeli, čím budú?
„V detstve som navštevovala veľa krúžkov – výtvarnú, klavír, spev, plávanie, modernú gymnastiku, hádzanú. Hľadala som, čo by mi sadlo. A robila som aj drobné komparzy v slovenských inscenáciách. Vycítila som, že to je môj svet.“
Rodinným šašom bola vždy
Aj keď sa rodičia nevenujú umeniu, zdá sa, že talent zdedila po nich.
„Podnikajú, vlastnia kľúčovú službu. Otec má veľký cit pre hudbu, myslím, že má absolútny sluch. Ako mladý hral na bicie a spieval. Mama vraj krásne maľovala, ale keď sa nedostala na ŠUP-ku, všetky farby a štetce hodila do koša.“
Keď neštuduje, nehrá v divadelných predstaveniach a nenahráva v rozhlase, udržiava si kondičku – pláva a v peknom počasí jazdí na bicykli do školy aj do divadla.
Často sa chodí pozerať na divadelné predstavenia.
„Aj trikrát na to isté. V duchu si inscenáciu rozoberám, ale neviem, či to robím dobre. Som rada, keď sa môžem porozprávať s niekým skúsenejším.“
Nie sebavedomiu, áno kvalite
Herectvo je pre tvrdé povahy a presadiť sa v konkurencii vyžaduje okrem talentu aj silné lakte. Ivana Kuxová hovorí, že herec, a vlastne každý človek, by mal mať zdravú sebadôveru, ale aj istú dávku pochybností, ktoré ho posúvajú ďalej. Mladí ľudia by podľa nej nemali preraziť len drzosťou.
„Pochybujem aj o miernej drzosti. Človek by sa mal prebojovať k cieľu svojimi kvalitami. S prehnaným sebavedomím veľmi rýchlo skončí, lebo v tejto brandži narazí na stále rovnakých ľudí.“
Počíta s tým, že okrem divadla si bude musieť hľadať iný zdroj príjmu.
„Viem, že herci sa živia dabingom alebo reklamou. Ak sa tieto oblasti povýšia na umeleckú úroveň, nič proti tomu nemám. Nechcem však robiť prácu, ktorá nemá s herectvom nič spoločné.“
JANA KOLLÁROVÁ
