FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
Tesne po voľbách v roku 1998 sa začalo diskutovať o tom, či priame prenosy z parlamentu áno, alebo nie. Sami poslanci ich chceli aj nechceli.
Jedni, zvlášť tí opoziční, by sa v televízii radi videli, druhí, tí trochu inteligentnejší, chápali, že práve vďaka samoprezentácii sa bude rokovanie parlamentu umelo naťahovať a popularizovať až vulgarizovať.
A tak sa vtedajšia ústavotvorná koalícia rozhodla, že sa jej poslaneckí kolegovia v televíznych seriáloch o NR SR vidieť nemusia. K modelu, ktorý funguje napr. v Českej republike, nás tým nepriblížili ani o jeden krok.
Priamy prenos cez internet
U našich českých susedov majú okrem nočného televízneho vysielania záznamu z parlamentu aj priamy prenos – cez internet. Každý, kto chce a má možnosť pripojenia sa na toto moderné médium, môže sledovať všetko, čo sa v poslaneckej snemovni deje, prostredníctvom štyroch kamier a takisto prenosom hlasu.
A ako to je na Slovensku?
Riaditeľ odboru informačných technológií NR SR Karol Guniš je optimistický: „Na tento rok sme nevyčlenili žiadne finančné prostriedky na podobné projekty, pretože bez ukončenia a komplexného prevzatia systému AudioWem nebolo možné zadefinovať ich potrebnú výšku. Začneme na týchto projektoch pracovať v priebehu niekoľkých dní.“
Či tomu možno veriť, je otázne.
Prečo by dávali kompetentní internetové prenosy z parlamentu, keď nedokážu zabezpečiť ani ich prepis na webovú stránku NR SR?
Poslanec „neautorizovaný“ – a samocenzor
V Českej republike si môžete ktorýkoľvek príspevok ktoréhokoľvek poslanca prečítať na webovej stránke ich parlamentu – bez autorizácie, a teda bez cenzúry jeho slov.
Na stránke slovenského parlamentu www.nrsr.sk sú síce takisto uverejňované príspevky našich poslancov, v porovnaní s českým internetovým servisom má však tento zámer dva „menšie nedostatky“.
1. Slovenský poslanec má právo svoj vlastný text autorizovať!
2. Posledný text je na parlamentnom webe z januára 2001! Teda spred roka a jedného mesiaca.
Guniš konštatuje: „Samotné prepisy vyhotovujeme do dvadsaťštyri hodín, taký istý čas má poslanec na to, aby tam niečo zmenil, autorizoval text. Dnes máme systém na to, aby sme automaticky zverejňovali aj neautorizované verzie na internete, ale záleží to od vedenia kancelárie NR SR.“
Podotýkame, že poslanci sa na nezverejňovanie svojich textov na webovej stránke nikde oficiálne nesťažovali.
Neprekáža im to? Alebo na tento nedostatok ani neprišli – napriek tomu, že dostali zadarmo a doživotne na užívanie novučičké moderné počítače v hodnote od stosedemnásť– do stotridsaťsedemtisíc slovenských korún?
Výhody pre pána poslanca
Poslanci, pracujúci v parlamente v tomto aj v predchádzajúcom volebnom období, vlastnia až dva drahé počítače. Hodnota prvého aj s tlačiarňou je 145-tisíc 993 korún, hodnota druhého s tlačiarňou je 128-tisíc 028 korún. Táto technika sa stáva aj po skončení mandátu osobným majetkom všetkých stopäťdesiatich členov zákonodarného zboru.
Každému z nich po získaní počítača zriadila Národná rada SR aj vlastnú mailovú adresu, ktorú môže vrátane internetu využívať v čase volebného obdobia bezplatne. Jej sfunkčnenie malo zjednodušiť a urýchliť kontakt poslanca s občanmi krajiny.
Mailová adresa je zverejnená na oficiálnej stránke parlamentu www.nrsr.sk.
Jednotliví poslanci disponujú viacerými mailovými adresami – a to na základe ich vlastnej požiadavky, ktorú adresovali vedeniu Národnej rady Slovenskej republiky a ktorej kompetentní úradníci vyhoveli.
Podľa Karola Guniša „poslanci majú prostredníctvom svojich notebookov možnosť pripojiť sa do svojej elektronickej pošty z ľubovoľného miesta pobytu, aj zo zahraničia. Môžu odtiaľ maily čítať, respektíve si ich zreplikovať do svojich notebookov, aj odpovedať na otázky.“
Práca poslanca pre občana
Pokúsili sme sa teda zistiť, či poslanci po získaní luxusnej techniky využívajú počítače na takúto komunikáciu. Prostredníctvom mailu sme rozoslali päťdesiatim rôznym poslancom otázky, ktoré sa týkali bežných problémov obyvateľstva.
Otázky neboli rovnaké, ale zamerané na činnosť politika v konkrétnej oblasti či výbore, v ktorom pracuje.
Maily sme rozosielali z dvoch mailových adries – romanblondak@ yahoo.com a romankrajcir@ yahoo.co.uk – a podpísali sme ich menami fiktívnych osôb – Romana Ťažkého a Romana Krajčíra. Týmto sme zabránili tomu, aby sa poslanci dozvedeli, že maily boli odoslané novinármi z redakcie denníka SME.
Po troch týždňoch sme dostali v rozličnom časovom období z päťdesiatich mailových otázok len jedenásť odpovedí jedenástich konkrétnych poslancov.
Najrýchlejšie odpovedala Monika Beňová, ktorá (ešte) nie je poslankyňou a (ešte) nemá zadarmo počítač.
