Ocenená diva Zita Furková. Naplno žije svoje tvorivé obdobie. Nedávno získala ďalšie ocenenie - tentoraz Literárneho fondu. Ocenila ju odborná komisia. FOTO - ARCHÍV
Dostala ocenenie Literárneho fondu, no Igrica má uloženého medzi bábikami. Ceny ju motivujú, ale viac pre ňu znamená práca. Má po päťdesiatke, no žije tvorivé obdobie.
Divadlo Astorka Korzo '90 vybojovala rovnocenne s chlapmi. O jeho repertoár sa zaujíma tak, že režisérom predkladá zaujímavé hry. Dokonca pre divadlo znovuobjavila Ruda Slobodu.
ZITA FURKOVÁ hovorila so SME aj o tom, že bez drogy zvanej divadlo by nevedela žiť.
Literáti vás ocenili za celoživotné dielo. To končíte?
(úsmev). "Ja by som si to, samozrejme, dala za doterajšie životné dielo. Dúfam, že ešte nekončím, že ešte čo-to pohrám."
Vy ste naopak pre divadlo v roku 1993 objavili spisovateľa Ruda Slobodu. Ako to bolo?
"Sloboda ma oslovil predovšetkým svojou tvorbou, úvahami, filozofiou. Pri románe Rozum som si uvedomila, že je potenciálnym dramatikom. Tak som šla za ním."
Ako reagoval?
"Bol veľmi prekvapený. Potom súhlasil, že pre mňa napíše monodrámu, mala sa volať Herečka. Rozhodol sa, že postaví pomník svojej matke, ktorú tri týždne pred naším stretnutím pochoval. Bral to ako nejaké znamenie."
Aj vy ste boli jeho múzou, nie?
"Múzou mu bola žena ako taká. Ale určite som ho inšpirovala - už tým, že som prišla za ním. Videl všetky moje predstavenia. Ale najdôležitejšou múzou pre neho bol zvláštne nevypovedaný cit k jeho matke, žene, dcére i vnučke."
Ako na vás pôsobil?
"Veľmi tajomne. A to tajomstvo ja mám rada. Istým spôsobom bol mizantrop."
Géniovia uvažujú viac o smrti?
"V každom jeho diele je pasáž o smrti. V Rozume hovoril - Som celkom zabitý človek. A o samovražde písal skoro v každom románe. Podstata jeho tvorby spočívala najmä vo filozofii o živote a smrti. Chcel byť farárom a potom bol marxistom. Prechádzal vývojom a je fantastické, že to vždy poznačilo jeho tvorbu, ten človečí zápas so všetkými vôňami sily a slabosti."
Bernardova hra, ktorú so Zuzanou Kronerovou a režisérom Jurajom Nvotom momentálne skúšate, je tiež temná.
"Je to hra, ktorá je pre Slovensko i celý svet veľmi súčasná. Ľudia by nemali zabúdať, že dejiny sa opakujú. Odohráva sa to v prostredí jednej rodiny v ponacistickom Nemecku po prehratí vojny. Je tam všetko - krutosť, zvrhlosť, cynizmus. Zjednodušene sa dá povedať - aká rodina, taký štát. Viac nebudem prezrádzať."
Ako vlastne vnímate našu spoločnosť? Jej posun po roku 1989?
"Bol to určite šok pre všetkých, že jej pravidlá sa zmenili. Že išlo o zvrat, ktorý určil iné smerovanie filozofie života. Že sa hovorí o slobode, o demokracii. Objektívne môžem posúdiť to, že najmä od roku 1998 - nech sú vo vláde akékoľvek problémy - máme otvorené dvere a sme súčasťou hviezdičky v Európe. V súčasnom preskupovaní síl je to veľmi dôležité aj z bezpečnostného hľadiska."
Boli ste pri zmenách, necítite sa ako iní herci zneužitá?
"Zneužitá nie, ale to neznamená, že súhlasím so všetkým, čo sa deje. Fakt je, že kultúra zostáva na okraji záujmu politikov a vlády. S politikou je spojená moc a s ňou peniaze. To neznamená, že politici môžu všetko, ale neverím ani takým politikom, čo kričia - Neprivatizujte to, lebo to patrí štátu. Ak sa dostanú takí k moci, budú privatizovať aj oni. Každý schopný politik by mal vážiť slová a činy. Ľudia nie sú hlúpi. Terajšia vláda to nemá ľahké."
Aj lepšie časy tvorivosti prišli pre vás po roku 1989.
"Áno, keď vzniklo divadlo Astorka Korzo '90. Tam som sa mohla v zrelom veku naplno realizovať."
Pamätáte si na svoju najzložitejšiu, najzaujímavejšiu postavu?
"Bolo ich veľa, ale najkurióznejšou bol Principál. Maroš Zednikovič ochorel, dostal ovčie kiahne, a režisér Slavo Luther mi to zveril. Takže mám na konte postavu iného pohlavia." (smiech) "Mám rada ruskú literatúru, rada som hrala v hre Rosčina postavu Rity. Bola mi blízka, lebo z nej prýštila láska k životu. Milovala, plakala, smiala sa - bola rozpororuplná. To milujem."
Tragikomickosť postavy je vám blízka.
"Tak ako život sám a v ňom situácie, v ktorých sa človek ocitá a ktoré do istej miery určujú našu polohu tragickosti a komickosti."
Čo je vlastne zložitejšie - mať jedenapolhodinový monológ alebo hrať v spleti mnohých postáv a prísť na divadelnú scénu dva razy po desiatich minútach?
"Vôbec to nerozlišujem. Podstatnou je pre mňa vždy téma a to, čím ma v nej postava osloví. Takže nezáleží na množstve textu, ale na význame postavy. Je dôležité, čo tým chcem povedať, ide o spôsob podania. A to hľadanie spôsobu, skúšobné obdobie, mám veľmi rada. Prichádzam do laboratória, kde sa vrství doterajšie poznanie a tvorba postavy."
Máte radšej, keď môžete o vnútornom živote, o prerode postavy diskutovať alebo sa dokážete prispôsobiť aj nalinkovaniu charakteru zo strany režiséra?
"To druhé nemám rada. Tvorivý proces je tvorivý vtedy, ak sa podieľate na tvorbe. Divadlo je tímová robota - čo je niekedy aj jeho úskalie."
O hercoch sa hovorí, že sú egocentrickí.
"Musia byť. Všetko prechádza cez ego. Divadlo je sugesciou pocitu a myšlienky. A herec musí mať danosť zaujať."
Ako to, že dokážu tímovo pracovať?
"Na to je tam režisér. Musím povedať, že to vôbec nemá ľahké - koordinovať naraz toľkých egocentrikov. Skúsila som to, viem, o čom hovorím. Spája nás pocit lásky k divadlu."
Čo je potom najväčším ocenením - potlesk diváka, pochvala režiséra či kladná kritika?
"Nedá sa to jednoznačne povedať. Každého človeka poteší, keď ocenia jeho robotu, keď je jeho ego posvätené. Či je to dobre mienenou kritikou, alebo je to potleskom od diváka. Keď herec dlhšie neskúša, naruší sa mu biorytmus. Je to ako droga. Je to neustále hľadanie - na to je človek predurčený."
