V koncentráku prežil vďaka znalosti jazykov, už 60 rokov tlmočí

Koľko rečí vieš, toľkokrát si človekom, hovorievali už naši predkovia. My sa dennodenne presviedčame, akú mali pravdu. Znalosť cudzích jazykov dokáže dokonca zachrániť život.

O tom by mohol veľa rozprávať dnes už vyše 80-ročný Štefan Jeníkov. Väčšinu života prežil v Bratislave, ktorá bola trojjazyčným mestom. A tak sa to, že od mladosti ovládal slovenčinu, nemčinu a maďarčinu, považovalo za prirodzené.

Nemecké gymnázium, ktoré navštevoval, musel počas 2. svetovej vojny z obavy pred deportáciami zameniť za maďarské v Budapešti. Spolu s bratom sa tam uchýlili v nádeji, že sa zachránia.

Obaja sa vďaka prezieravosti a múdrosti svojho otca učili od desiatich rokov najskôr francúzštinu, potom angličtinu. A toto zachránilo doktorovi Jeníkovi život. "Počas návštevy rodičov v Bratislave ma spolu s nimi deportovali do koncentráku. Stalo sa tak v roku 1944. S otcom nás odvliekli do Osvienčimu, mamičku do Ravensbrücku, odkiaľ sa nám viac nevrátila," spomína.

"Moja znalosť rečí mi už v tom pekle zachraňovala každodenne život. Lebo keď zistili, koľko ich ovládam, mohol som robiť tlmočníka, a tak dostávať o kôrku chleba viac. Ba mohol som sa s ňou deliť aj s otcom, čo naozaj nebolo zanedbateľné."

A jazyky sa zišli aj potom. Vojna sa skončila, nacisti prehrávali na celej čiare, a väzňov vyhnali na známy pochod smrti, kde hynuli ľudia na každom kroku. Šli nocou, počuli streľbu blížiaceho sa frontu, všade okolo odpadávali vysilení väzni, a každý, kto nevládal ďalej, dostal bez milosti guľku.

"Zostávali tam ležať tak, ako ich zasiahli. Na piaty deň tejto hrôzy nám už aj s otcom bolo všetko jedno. Zastrelia nás teraz alebo o chvíľu, na tom nezáleží, ďalej ísť nedokážeme," spomína Štefan Jeníkov.

A vtedy sa objavili tri autá zakryté bielou plachtou, na ktorej bol veľký červený kríž. Vystúpila z nich žena, ktorá volala: "Francúzi, Belgičania, Holanďania, idete s nami!"

Boli to vozidlá Medzinárodného Červeného kríža, ktoré brali so sebou len ľudí týchto národností. "Vybehol som k nim, po francúzsky im povedal, že som síce Slovák, ale matku mám Francúzsku, len neviem, kde je, ale mám tu aj otca. Zobrali nás!" Zachránili im doslova obom život, ďalej už nedokázali ísť.

Keď sa potom Jeníkov vrátil domov, zasa to boli cudzie jazyky, ktoré mu pomáhali postaviť sa do života. Ako prekladateľ najprv pracoval v Spravodajskej agentúre Slovenska, potom na Národnom súde a, hoci nikdy nebol v komunistickej strane, napokon vo vydavateľstve Pravda.

"Potom som sa dostal do Slovenského ústredia knižnej kultúry, kde mi šéfoval Ján Princ a kde som stretol mnohých ďalších vynikajúcich ľudí. Odtiaľ som šiel do dôchodku." Doteraz však pracuje, ako inak, s jazykmi. Rovných 60 rokov robí súdneho tlmočníka. Z angličtiny, nemčiny a maďarčiny. "Malý národ," hovorí neraz, "nemôže očakávať od nikoho, aby sa naučil práve jeho reč. Malý národ musí tým veľkým dokazovať, koľko toho vie."

Pričom treba, pravdaže, v prvom rade dokonale ovládať materinský jazyk. Ak pána Jeníka naozaj niečo trápi, je to práve nedostatočná znalosť cudzích jazykov a ľahostajnosť v zaobchádzaní s vlastnou materčinou. "S jedným i druhým by sme veľmi rýchlo mali niečo robiť. Oplatí sa," prízvukuje.

EVA NOVÁ