Mať sochu na Dunajskej? To by sa Julovi páčilo!

Július Satinský a bratislavská Dunajská ulica, to je neodmysliteľná dvojica. S láskou o nej rozprával príbehy, ktoré často a rád neopakovateľným štýlom prifarboval. Pred tromi rokmi ich dokonca zozbieral do knihy Chlapci z Dunajskej ulice.

Po rozprávačovej smrti vyrástlo na jednej z budov veľké ucho (na snímke) . Špekuluje sa, že patrí práve Júliusovi Satinskému. Vraj má cezeň načúvať dianiu na "jeho" zákutiach. A že z neho onedlho bude plastika.

Je to tak? Na to sme sa spýtali VIERY SATINSKEJ (50), manželky herca, komika a rozprávača. A potom sme sa s ňou zhovárali aj o čučoriedkach, aj o smrti a živote.

Je pravda, že to veľké ucho má patriť k plastike Júliusa Satinského?

V podstate to je ešte tajomstvo, ale vyzradím, že to nebude plastika, ale socha. Pred domom by mala vyrásť na budúcu jar.

Páčilo by sa mu to?

Mať sochu na Dunajskej ulici by sa mu úžasne páčilo. A takisto aj cena Bratislavská čučoriedka Júliusa Satinského, ktorá sa bude udeľovať už tretí rok dvom osobnostiam na Bratislavskom bále. A keby to nevymyslela Katarína Rimóczyová, určite by to vymyslel Julo.

V poslednom období ste v jeho mene preberali veľa cien.

Spočiatku pri tom prevládal smútok. Prvý rok som tie akcie ani veľmi nevnímala. No ako sa čas vzďaľuje, viem to prijať už aj s inými, príjemnejšími emóciami.

Nemrzelo vás, že prišli neskoro?

Najmä prvý rok sa doslova hrnuli. A ja som bola naozaj veľmi smutná. Priala, som mu, aby si ich užil za života.

Vnímate sa ako celebrita?

Skôr to vnímam ako žart, určite to nie je môj cieľ. Keď môj manžel ešte žil, snažila som sa držať od médií čo najďalej, lebo mi to dávalo slobodu pokojne chodiť po uliciach a do obchodov bez toho, že odkedy Julo zomrel, som v istom zmysle dedičkou aj tejto mediálnej záťaže.

A páči sa vám to?

Niektoré chvíľky sa mi aj páčia. Napríklad, keď mi ľudia tlieskajú, keď preberám cenu v Julovom mene. Alebo keď ma kamarátky pochvália za to, čo som povedala do novín. No v bežnom živote ma to skôr obťažuje. Keď ma osloví predavačka alebo mi to pripomínajú pacienti, vtedy mi to nie je príjemné.

A mediálny tlak? Je nepríjemný?

Rozhodla som sa tak, že je v záujme Julovej pamiatky, aby som niekedy nejaký rozhovor poskytla.

Diskutovalo sa o tom, prečo boli v knihe Momentálne som mŕtvy, zavolajte mi neskôr, uverejnené listy, ktoré vám písal.

Nebola to chladná, no naopak veľmi emočná úvaha a určite ťažké rozhodnutie. S odstupom času ho vnímam ako správne. Je pravda, že sme odkryli časť svojho súkromia. Druhá pravda je, že sme získali honorár, ktorý nebol zanedbateľný. Deti môžu bez problémov študovať.

Práve posledný rok pán Satinský viac písal, vyšli mu tri knihy. Niečo cítil, chcel vás zabezpečiť?

Naozaj som o tom často premýšľala. No to, či to bol vrchol jeho tvorivých síl, alebo aj očakávanie konca, sa už nikdy nedozvieme. On o svojom konci nikdy nehovoril, akoby ho nebral na vedomie. Preto tú odpoveď nepoznám.

Rozmýšľate často o tom, či by s tým alebo oným súhlasil?

Veľmi často, každodenne. Máme deti, a keďže som teraz zodpovedná za nás oboch, každodenne sa ho v duchu pýtam, čo by on chcel. Možno sa tomu viac prispôsobujem ako počas jeho života.

A zostali na onkologickej klinike. Nie je ťažké stretávať ľudí s podobným ochorením, akému podľahol manžel?

Najťažší bol rok, keď bol Julo chorý. No svoju prácu mám veľmi rada. Teraz sa každodenne presviedčam o tom, že to má zmysel a tá práca je skutočne užitočná.

Ako teraz žijete?

Úplne normálne, každodenne, bežne. Bývame v našom starom byte. Pribudla nám nová sestra Júlia, ktorá nás často navštevuje. Trochu vyplnila medzeru, keď Lucia odišla do Prahy. A keď sa Lucia vracia domov, často sú všetky tri deti doma.

Júliu ste prijali ako ďalšiu dcéru. Jedni to obdivujú, iní tomu nerozumejú.

To, že Júlia je Julova dcéra, je fakt a ja som to musela nejakým spôsobom stráviť. Nebolo to jednoduché, neviem, prečo bola pred nami 18 rokov tajená. No chcela som ju spoznať. Potom mi prišlo prirodzené vzťahy normalizovať. Pre mňa iné východisko neexistovalo. Je to dedičstvo po mojom manželovi. Nemohla by som voči nej pociťovať negatívne emócie.

Pred časom ste povedali, že nemáte silu na to, aby ste prečítali všetky listy a denníky, čo po mužovi ostali. Už ich čítate?

Postupne.

Prekvapilo vás tam niečo?

Naozaj ma prekvapilo to, aký bol vzťah Jula ku mne silný. Listy, ktoré boli písané na stroji, som vnímala možno trochu inak. Akoby ich istým spôsobom písal s tým, že sa jedného dňa môžu dostať na verejnosť. No denníky, ktoré sú písané rukou, sú skutočne veľmi intímne. Obohatilo ma to a posilnilo.

FOTO - ROBERT HÜTTNER, PAVOL FUNTÁL