Donutil bude na Vianoce opäť vybehávať hus

Divadelný, filmový a televízny herec, fascinujúci rozprávač MIROSLAV DONUTIL (54), zabáva ľudí v Čechách i na Slovensku viac než desať rokov. Svieži a láskavý humor ponúkol aj Bratislavčanom. Autorský program Cestou- necestou predstavil v rámci adventu. Preto hovoril najmä o priateľstve.

Kto je váš najlepší kamarát?

Bol to Kocour, ktorý už nežije, a Kocman, s ktorým doteraz prežívam mnoho humorných situácií. Mám aj ďalších priateľov, ich mená by vám však nič nepovedali.

V čom je pre vás advent iný ako ostatné obdobia v roku?

Vtedy mám najviac práce. Že sú Vianoce, zistím až 23. decembra, keď vychádzam z domu nakupovať darčeky. No na Štedrý deň si už sviatky plne užívam. S jedinou výnimkou - v Národnom divadle hrávame Prvý alebo Druhý vianočný sviatok popoludní. Hovoríme tomu vybehanie husi. To viete, národná tradícia. Takmer každý si u nás dopraje na sviatky aj pečenú hus.

Máte rád Vianoce?

Pravdaže, vtedy sa zastavím. Zídeme sa celá rodina, je u nás pokoj a mier. Sme spolu vždy aj s rodičmi, je to krásne.

Ste majstrom improvizácie, každý váš večer je solitérom. Inšpiruje vás život?

Nič iné ako život ma neinšpiruje.

Kedy vás múza kope najväčšmi?

Hocikedy a bárskde. V kúpeľni alebo keď idem po ulici. Nápady sa snažím si zapamätať, ale aj si ich zapisujem.

A stalo sa, že vám niekedy niečo nevyšlo?

Občas človek zabudne text postavy. Mne sa to stalo v Národnom divadle v predstavení Nobel. Ale ten celý kus sa nevydaril. Ak sa takéto niečo stane, ani herci nemôžu byť dobrí.

Pamätáte sa na vašu prvú one man šou pred desiatimi rokmi?

Nahováral ma na ňu režisér Divadla Na provázku Zdeňek Pospíšil. Nevedel som, o čom hovorí, a potom som to videl vo Švajčiarsku, kde žil po svojom odchode z republiky. Zdalo sa mi to o ničom. Vytvoril som si však predstavu, ako by takáto šou mala vyzerať, a urobil som prvé predstavenie v Brne s názvom Pořád se něco deje - ve střehu! Malo veľký ohlas, potom ho nakrútila televízia a vzniklo z toho celonárodné šialenstvo.

Rád improvizujete aj v súkromí a čo na to vaši najbližší?

Som fatalista - verím, že sa stane to, čo sa stať musí. Ak vznikne niečo neočakávané, som za to vďačný. Beriem to ako životné ponuky, ktoré človek nemá míňať.

Pri vašom pracovnom nasadení si vás asi veľmi neužijú. Ako im to vynahrádzate?

Ale užijú. Možno to vyzerá, že pracovné nasadenie je v mojom prípade veľké a vytrháva ma z rodinného kontextu, nie je to však celkom tak. Napríklad, som dva dni na cestách a potom som týždeň doma. Aj keď v Prahe veľa robím, večer sa vždy stretneme.

A čo chcete do Nového roka?

Aby som bol zdravý.

Autor: Barbora Laucká