|
FOTO - TASR |
Štíhla žena v stredných rokoch sa na ploche bratislavského Davis cupu, vyhradenej pre fotografov, od kolegov ničím nelíši. Rukou si pridŕža obrovský objektív a sleduje hru. Zaostruje na hráčov a snaží sa zvečniť sekundové okamihy športového výkonu.
Len zopár ľudí vie, že medzi nimi stojí fotografka, ktorej prácu v máji ovenčili Pulitzerovou cenou. Za reportáž z Iraku. Ona sama pritom z toho vedu nerobí. "Pulitzera sme dostali ako tím desiatich fotografov," vysvetľuje Anja Niedringhaus z Nemecka.
V službách hľadáčika a objektívu chcela pracovať od 12 rokov. Dnes má štyridsať, ale neuhádli by ste jej ich. Napriek zážitkom z vojny jej na tvári svieti mladý esprit. "Naozaj nevyzerám na štyridsať? No vidíte, tenis ma udržuje vo forme," žartuje na tému fotografovania finále Davisovho pohára.
Nešpecializuje sa ani na šport, ani na vojnové obrázky. "Aj keď som v Bagdade strávila tri roky s prestávkami, bola som tam od začiatku vojny. Každý rok chodím aj na Wimbledom. Ale nemám fotografické odvetvie, ktoré je mojou doménou," presviedča Anja.
Vo vojne aj v športe podľa nej musí byť fotograf pohotový. "Musím mať bystrú myseľ a rýchle reakcie. Je to výhoda pre tých, ktorí sú dobrí vo fotografovaní športu. Vo vojne vám to môže pomôcť."
Okrem toho ju bavia reportáže. "Najradšej mám pred sebou ľudí, ktorí práve niečo prežívajú. Militantné témy ma nepriťahujú."
A zvieratká? Nie, ani tým sa nevenuje. Aj deti fotografovala iba sestrine. "Rodinné fotografovanie nikdy nedotiahnem do konca. Keď sa stretneme, odfotím ich, ale vzápätí niekam cestujem, takže tie fotografie väčšinou už nikdy neuvidia."
Pre Anju je fotografovanie "najkrajšie povolanie na svete". "Každý deň na mňa čaká niečo nové. Veľa cestujem, až osem mesiacov v roku nie som doma. Som tam, kde sa práve píše história," spokojne hovorí.
