Joey Leeová začala trpieť prudkými zmenami nálady, depresiami a každý deň plakala bez zjavného dôvodu. Do toho stavu sa dostala nato, ako v roku 2003 ako ošetrovateľka v hongkonskej nemocnici prekonala chorobu SARS.
Spolu s osemročným synom, ktorý nebol nakazený, odvtedy navštevujú psychológa. "Stále len plače, hlavne v noci. Je vydesený z toho, že manžel a ja zomrieme," povedala.
Leeová a jej priatelia, ktorí bojujú s následnými účinkami SARS, sa teraz trasú pri pomyslení, čo sa stane po vypuknutí pandémie vtáčej chrípky. SARS by bol vraj v porovnaní iba okrajovou záležitosťou.
Bolo to v Hongkongu, kde v roku 1997 po prvý raz vírus H5N1 infikoval človeka. Nakazilo sa 18 ľudí a šesť ich zomrelo. Zabitých bolo 1,5 milióna kusov hydiny, aby sa epidémia zastavila.
Vírus sa potom koncom roku 2003 rozšíril v Ázii a odvtedy zomrelo 67 osôb. Choroba sa rýchlo prenáša medzi hydinou v Číne, kde na vtáčiu chrípku zomreli dvaja ľudia.
Ázijská banka pre rozvoj tvrdí, že pandémia by mohla stáť ekonomiky ázijských krajín 283 miliárd dolárov. Štáty už napĺňajú sklady liekmi a experti volajú po dôkladnej príprave vrátane poradenstva pre obete a rodiny.
Tým hrozia psychické útrapy. Štyridsaťtriročná Leeová trpí degeneráciou kostí a chrbtice vinou silných steroidov, ktoré v nemocnici dostávala. Nebola schopná vrátiť sa do práce a desia ju zaľudnené miesta.
Jej syn nebol nikdy nakazený, ale je ešte traumatizovaný dlhým odlúčením od matky počas jej hospitalizácie. Mnoho kolegov Leeovej, ktorí SARS prežili, trpia podobnými duševnými a telesnými postihnutiami.
Skupina expertov na Čínskej univerzite preto skúma psychologický dosah SARS.
Odborná asistentka na psychológiu Winnie Maková kladie dôraz na význam verejného vzdelávania, aby ľudia boli informovaní o hroziacej pandémii a aby sa rozptýlili mýty. Ľudia totiž nevedia, čo sa deje, majú strach a tendenciu obviňovať obete, chcú sa im vyhýbať a diskriminovať ich.
(reuters, čtk)
