|
ILUSTRAČNÉ FOTO - REUTERS |
Deti v Indii môžu až do veku piatich rokov žiť so svojimi matkami, ktoré skončili vo väzení. V mnohých prípadoch tam dostávajú lepšie vzdelanie, stravu a lekársku starostlivosť, než akú by mali doma. No je to vhodné?
Majú malé deti tráviť prvých päť rokov života za mrežami? Väznica v juhoindickom Hajdarabáde je domovom pre 160 žien a 15 detí. Väzenkyne buď čakajú na súd alebo boli odsúdené za najrôznejšie zločiny vrátane vraždy.
Z vraždy suseda je napríklad podozrivá 24-ročná Abi Našová. Čaká na súdny proces a vo väzení má aj trojročného syna. Hovorí: "Keby ma od neho odlúčili, bola by som zúfalá. Keď bude mať päť rokov a bude musieť odísť, bude to pre mňa hrozné."
Ďalšia trestankyňa Lakšmí priznala, že sa stará o syna vo väzení preto, že 20 členov jej rodiny je za mrežami. "Vonku nezostal nikto, kto by sa oňho postaral," stroho povie. Ženy v hajdarabádskej trestnici pochádzajú väčšinou z chudobného prostredia.
Väznica má detské jasle, školskú triedu, nemocničné zariadenie a ihrisko. Deti aj ich matky majú dostatok jedla a ženy sa učia nielen čítať a písať, ale aj to, ako zarábať peniaze výrobou plyšových hračiek či zubnej pasty.
"Práve preto sú matky šťastné. Poskytujeme bezplatné vzdelanie," hovorí dozorkyňa Radža Lašerdová. "Vonku, na slobode, si nemôžu pre chudobu dovoliť dať svojim deťom vzdelanie. My im ho tu dáme a taktiež veľa iných vecí. S výnimkou slobody."
O dobré podmienky sa väzenkyniam postarala Indická komisia pre ženy, na čele ktorej stála sociálna pracovníčka Maheni Giriová. Podľa Siny Bedhiovej, riaditeľky organizácie pre reformu väzenstva, má tento systém však háčik. Ak strávia deti prvé roky života vo väzení, často ich vyvádzajú z miery veci, ktoré sú pre iných bežné.
"Také dieťa nepozná rozdiel medzi slonom, traktorom a ihlou, nepozná nič," hovorí. "Vo väzení je medzi štyrmi stenami ako v klietke. Viete si predstaviť, aký dojem to v nich zanechá?" Aj preto sú vo väzeniach jasle, kde majú hračky, puzzle, modlia sa a učia maniere. "Snažíme sa v nich rozptýliť pocit smútku."
Nadácia sa taktiež stará o to, čo sa deje s deťmi potom, čo v piatich rokoch musia odísť. Keď skončia u príbuzných, tí ich v najhorších prípadoch nútia pracovať, zneužívajú ich alebo zanedbávajú. Iba tie šťastnejšie končia v internátnych školách - ak ich vzdelanie platia charitatívne organizácie alebo sponzori.
Sina Bedhiová sa usiluje o to, aby deti v piatich rokoch z väzenia odchádzali "domov tam, kde sa ako doma cítia". Hovorí: "Veľmi by som si želala, aby sa s ľudským životom nakladalo dôstojne." (čtk, BBC)
