Javorový list č.104

Všeličo som už pri lietaní zažil. Búrku, tajfún, dymiaci motor, mŕtvolu na palube, hysterický záchvat úzkosti (nie svoj), trojnásobný (napokon predsa len úspešný) pokus o pristátie so ženou-kapitánkou, lietadlo, ktoré premokalo...

FOTO: TÁŇA HOJČOVÁ

Malé otravné letecké dobrodružstvo. Opäť. Tušil som pred týmto letom, že budú trable, ale predpokladal som, že ich zdrojom bude počasie, ktoré sa konečne začalo tváriť kanadsky. Po neobyčajne miernej zime udreli mrazy, snehy a vetry, tak som pred odchodom na letisko vyvolával Kráľovské holandské aerolínie, kde mi stále tvrdili, že všetky lety odletia podľa plánu. Neodleteli. A nie kvôli počasiu. Keď sa priblížil čas nástupu do lietadla, kráľovskí Holanďania nám oznámili, že máme byť trpezliví, lebo majú nejaké drobné problémy. O chvíľu sa však objavila Mary, šéfka pozemného personálu, čo skúsenejším cestujúcim naznačilo, že problémy budú väčšie než drobné. Keď si milá Mary zhromaždila celý personál na krízové zasadnutie do zákulisia, v duchu som sa rozlúčil so svojím prípojom z Amsterdamu do Viedne. Po krátkej porade nám Mary oznámila, že lietadlo má poruchu, na odstránení sa pracuje, ale kapitán je optimista - chce, aby cestujúci nastúpili a on mohol hneď po odstránení poruchy odletieť. Nastúpili sme. Sedeli sme. Čakali sme. Kapitán oznámil, že sa bude podávať večera. Ajajaj.

Podávanie večere ešte na zemi naznačuje, že ešte najmenej poldruha hodiny sa nikam nepoletí. Ani sa neletelo. Po večeri kapitán oznámil, že porucha trvá a let sa odkladá o dvadsaťštyri hodín. Cestujúci boli zväčša penzisti, vracajúci sa z vianočnej dovolenky, takže sa vôbec nevzrušovali, ale na mňa čakal v Bratislave celý orchester. Vybral som sa teda za Mary a naznačil som jej naliehavosť situácie. Pochopila a pokúsila sa ma umiestniť na posledný let, ktorý v ten večer opúšťal Toronto smerom do Európy - Canadian Airlines do Londýna. Odlietali o päť minút z druhého konca terminálu, tak som tam cválal s kufríkom, vakom na šaty a letenkou v zuboch. Stihol som to. Z Londýna som sa dostal aj do Viedne, aj odtiaľ. Som tu. Ešte tie kufre keby došli...

Všeličo som už pri lietaní zažil. Búrku, tajfún, dymiaci motor, mŕtvolu na palube, hysterický záchvat úzkosti (nie svoj), trojnásobný (napokon predsa len úspešný) pokus o pristátie so ženou-kapitánkou, lietadlo, ktoré premokalo... Ale nič z toho sa nevyrovná príhode, ktorú zažil môj priateľ Kenneth Jean, dirigent z Chicaga.

Nahrávali sme spolu v poľských Katoviciach. Bol december a Kenneth sa objavil v tričku, pulóvri, džínsoch a teniskách, pretože mu PanAm stratil kufre. Desať dní v Poľsku strávil v tom, v čom priletel - bolo to v čase, keď v poľských obchodoch mali len regály. Kufre sa neobjavili do konca pobytu a Kenneth bol dosť zúfalý, lebo v jednom z nich bola aj štangľa maďarskej salámy, ktorá nám pri nahrávaní okrem partitúr tiež dosť chýbala. Asi o dva mesiace o tretej ráno u nás doma zazvonil telefón. Bol to Kenneth, šťastný majiteľ kufrov, čo dva mesiace blúdili po Austrálii. Saláma bola ešte stále dobrá, na rozdiel od šiat, ktoré musel vyhodiť, pretože aj po dvojnásobnom chemickom vyčistení vyžarovali charakteristickú vôňu firmy Pick. Ale to nebola pointa. Keď sa Kenneth pokúšal dostať z Katovíc na varšavské letisko, taxikár, ktorý ho tam viezol, nevedel nájsť Varšavu. Zablúdili a Kenneth zmeškal lietadlo do Frankfurtu a prípoj do New Yorku. Letel ďalšou linkou. Po prílete do New Yorku zavolal matke. Tá, keď ho počula, dostala hysterický záchvat a neprestajne opakovala tú istú vetu: "Odkiaľ voláš? Odkiaľ voláš?" Ukázalo sa, že hystéria i otázka boli pomerne oprávnené, pretože lietadlo, ktoré Kenneth zmeškal, vybuchlo nad škótskym mestečkom Lockerbie a všetci pasažieri zahynuli. Kenneth dodnes hľadá toho poľského taxikára.

V Bratislave 14. januára 1997.
VYBRANÉ Z KNIHY: PETER BREINER, JAVOROVÉ LISTY, VYDAVATEĽSTVO VMV, 1998.