 |
| FOTO: TÁŇA HOJČOVÁ |
Ste stály inventár leteckých spoločností. Pamätáte sa na vaše „letecké začiatky“? Ako ste ich prežívali?
Na úplný začiatok sa veľmi nepamätám, ale myslím, že som býval pomerne vydesený, dokonca do tej miery, že som si dával pred odletom panáky a keďže mávam veselé opice, tak to často bývalo zdrojom všelijakého veselia. Raz som takto letel na nejakom starom ruskom stroji z Bratislavy do Košíc ešte s jedným kolegom dirigentom z Anglicka, ktorému tiež nebolo všetko jedno a potúžil som sa do tej miery, že som sa po vzlete začal prechádzať po lietadle a obveseľovať cestujúcich. Keď som zbadal dvoch známych, párik, ktorí sedeli tiež pomerne ustarostení, začal som im vysvetľovať, že nemajú byť ustrašení, ale treba sa radovať zo života, rozprávať si smiešne príbehy a celkovo sa veseliť. Keď na moje pobádanie nereagovali, vystupňoval som úsilie a veselo ich pošťuchujúc som žiadal, aby rýchlo povedali niečo smiešne. Keďže som bol neodbytný, známa, držiac sa s partnerom za ruky povedala: „Zomrel mi otec. Ideme do Košíc na pohreb.“
Viete kedy a ako sa strach vo vás zlomil?
Nedá sa to presne definovať, lebo to bol zrejme pozvoľný proces - čím viac som lietal a čím viac som spoznával, ako to vlastne funguje, tým menej som mal obavy. A keďže som mal možnosť zoznámiť sa s mnohými pilotmi osobne, zistil som, že možno dôverovať aj ľudskému faktoru v leteckej preprave.
 |
| ZAŽIL SOM SPOLUCESTUJÚCEHO, KTORÝ CHCEL MAŤ AKO KABÍNOVÚ BATOŽINU PUŠKU S BALÍKMI NÁBOJOV A NIJAKO SA S NIMI NECHCEL ROZLÚČIŤ. FOTO: TÁŇA HOJČOVÁ |
Tak, že spím. Dokonca som už nadobudol taký spací reflex, že nech odlietam v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu, ešte na zemi pred vzlietnutím zaspím a veľmi často (ak je to transatlantický let) spím až po pristátie, respektíve, kým letušky nezačnú narovnávať sedadlá do vertikálnej polohy pred pristátím.
Prespíte aj občerstvenie? Predpokladám, že cestujete väčšinou v business class, tak to by mohla byť aj škoda...
Väčšinou áno. A verte mi, až taká škoda to nie je. Ak nespím, tak si vezmem fľašu minerálky, ovocie a kúsok syra. Väčšinou sa tomu každý veľmi čuduje. Ale pritom rozdiel medzi skutočným jedlom a zohrievanými prefabrikátmi podávanými v lietadlách je naozaj značný.
Sú spolucestujúci dôležití?
Spolucestujúci sú dôležití, najmä na dlhých letoch. Tu sú nepríjemné možnosti: Odporcovia hygienických zvyklosti - jednoducho strašné. Sedieť hodiny vedľa človeka, ktorý zapácha, je dosť nepríjemné. Ale ani druhý extrém nie je bohviečo. Zažil som Japonca, ktorý bol veľmi hygienický - holil si počas letu chlpy na tele.
Nositelia pozoruhodných myšlienok s intenzívnou potrebou šíriť ich medzi spolucestujúcimi.
Bujaro priateľskí jedinci s mocným hlasom a potrebou nonstop konverzácie s kýmkoľvek.
Cestujúci so slabým zvieračom či inými intestinálnymi problémami, ak sedíte (ako ja) na sedadle v uličke.
Cestujúci s enormnou nadváhou, okupujúci väčšiu časť vášho sedadla a pridruženého priestoru.
Športové družstvá.
Politici (podarilo sa mi sedieť medzi tureckým premiérom a jeho ochrankou, či cestovať s neuveriteľne nechutným, intoxikovaným a vtedy ešte obéznym slovenským ,politikom‘).
Príjemné možnosti sú takéto:
Pekná baba (nestáva sa takmer nikdy, neviem kam sa podeli).
Kolega (úplne neuveriteľným spôsobom som už tri razy dostal sedadlo vedľa ďalšieho dirigenta z Toronta - tri razy toho istého!).
Niekto zaujímavý (stáva sa dosť často, ale je dôležité, aby nechcel byt zaujímavý, keď ja chcem spať, čo je počas celého letu).
Nikto.
 |
| PETER BREINER (1957) Všestranná osobnosť, klavirista, dirigent, skladateľ, aranžér, publicista, moderátor. Rovnako suverénne sa pohybuje v džeze aj vážnej hudbe. Ako džezman na Slovensku spolupracoval s Petrom Lipom a Orchestrom Gustáva Broma. Hral a nahrával stovky albumov – len na značkách Naxos a Marco Polo sa predalo 1,5 milióna nosičov. Nemá problém skákať od Mozarta ku Gershwinovi, tangám a vlastným kompozíciám. Jeho úpravy Beatles Go Baroque sa stali s 250 000 predanými nosičmi medzinárodným bestsellerom. Breiner skladá vážnu hudbu, džez aj filmovú a televíznu scénickú hudbu. FOTO: TÁŇA HOJČOVÁ |
Nespočetné množstvo. Napríklad:
Spolucestujúci, ktorý zomrel, našťastie ešte kým sme stihli odletieť.
Spolucestujúca s hysterickým záchvatom, ktorá pri odlete z Londýna začala jačať, že chce vystúpiť, lebo sa hrozne bojí, že sa všetci zabijeme a nijako sa nedala utíšiť, až kým jej neponúkli miesto v business class.
Orchester, ktorý sa opil tak, že vydesené letušky ušli a nechali bar napospas hudobníkom, ktorí ho celý vypili. Záchod musel byť ohradený žltou páskou ,miesto činu‘, lebo to tam vyzeralo, ako by niekto pitval ľadového medveďa.
Cestujúci, ktorý sa snažil spláchnuť svoj cestovný doklad, aby sa po pristátí v Kanade vydával za prenasledovaného utečenca. Vďaka kanadským imigračným predpisom je to obľúbený a rozšírený šport. Tomuto cestujúcemu sa akurát podarilo upchať záchod, takže mal nepríjemnosti.
Cestujúci, ktorý chcel mať ako kabínovú batožinu pušku a balíky nábojov a nijako sa s nimi nechcel rozlúčiť.
Úspešné aj menej úspešné pokusy o členstvo v Mile High Club (dokonaná súlož v letovej hladine).“
Ako sa vyrovnávate s jetlagom?
Nijako. Organizmus si už tuším zvykol. Okrem toho, môj denný režim je taký divoký (časovo), že mi tieto posuny ani veľmi vadiť nemôžu. Keďže chodím spať obyčajne ráno okolo tretej, občas aj neskôr a moja denná norma spania veľmi nepresahuje 4-5 hodín, pri posunoch buď spím v čase, keď všetci ostatní alebo podobnom (smiech). A to, že v podstate prespím takmer celú cestu, tiež dosť pomáha - prídem na miesto určenia pomerne čerstvý.
Samozrejme, sú výnimky, ak mám „trip from hell“, pekelný výlet. Vysvetlím na jednom príklade.
Deň 1.: Toronto – Zürich. Obchodné stretnutie.
Deň 2.: Zürich - Osaka. Po prílete do Osaky zistenie, že plánovaná tlačovka bude v Tokiu. (Japonská agentúra niečo poplietla, čo je samé osebe neuveriteľné. Milióny ospravedlnení.) Presun supervlakom (4 hodiny) do Tokia. Ubytovanie, o hodinu tlačovka v hoteli, večera.
Deň 3.: Tokio - Toronto (cez Honolulu). Prílet do Toronta na poludnie, popoludní a večer nahrávanie v štúdiu.
Deň 4.: Toronto - Bratislava. Kolaps. Našťastie, nahrávka je až o deň neskôr, takže strávim takmer 24 hodín v posteli, telo odmieta poslušnosť.
Nezobudia vás pri spaní v lietadle ani silné turbulencie?
Naozaj silné turbulencie - hard chops - ma, samozrejme, zobudia, tie zobudia každého, ale ľahké a stredné som už prespal. Je to fajn, zobudiť sa, keď vám vyblednutí spolucestujúci hovoria – „no čo poviete na ten hrozný let?“ a vy neviete, o čom je reč.
Spomínam si, že bolo celkom zaujímavé, keď sme pristávali v Bratislave malinkým ATR-kom do tej povestnej víchrice, ktorá zničila celé Tatry. Mocní, vysokí chlapi v leteckých bundách grcali ako kojenci, steward sa zdôveroval kolegovi „Člověče, já ti nemůžu narovnat prsty jak jsem se držel“ a jednu cestujúcu vyniesli na nosidlách po opakovanom go around a pristátí. To som naozaj nespal.
Nebojíte sa po všetkých tých správach o leteckých nešťastiach?
Neviem. Nejako som sa prestal báť. A ako vieme, štatisticky to vychádza rovnako nebezpečné ako šoférovanie, čo robím každý deň.
Ako by ste pomohli/poradili priateľovi alebo rodinnému príslušníkovi, ktorý by sa panicky bál diaľkového letu?
Zaviedol by som ho do kokpitu a nechal chvíľu pozorovať pilotov pri práci. Samozrejme, dobrých pilotov. Vysvetlil by som mu, odkiaľ sa berú neznáme zvuky a úkazy, ktoré zbytočne spôsobujú paniku. Aspoň čiastočne by som mu vysvetlil, ako sa lietadlo drží vo vzduchu. Poskytol by som mu štatistické údaje o nehodovosti. Poradil by som mu, aby nikam nechodil a zostal doma, keď všetko ostatné zlyhá. Mimochodom, do tej búrky v Blave som pristával s dcérou, ktorá mala trošku obavy, ale rozchodila aj to a už medzitým bola bez problémov v Madride.
Každý z nás pozná tie hrozné obrázky nešťastných cestujúcich, uväznených na letiskách, keď personál štrajkuje a podobne. Zažili ste niečo také? Čo vtedy zostane človeku, ktorý mal už byť na druhej strane sveta?
Najhoršia časť lietania je pre mňa práve čakanie. Opäť nespočetné množstvo najrôznejších zdržaní, meškaní, zrušených letov, nepriaznivého počasia a čokoľvek chcete. Už som si zvykol na každú možnosť.
Čakanie priamo v lietadle - nedá sa odletieť pre: počasie, technickú poruchu, čakanie na cestujúceho, ktorého nevedia nájsť, čakanie na vyloženie batožiny cestujúceho, ktorý sa nenašiel, čakanie na slot - poradie na odlet či prelet oceánu, de-icing, čiže odstraňovanie námrazy.
Alebo sa nedá vystúpiť, lebo: je red alert - búrka na letisku a pozemný personál ma zákaz vychádzania, zaseknuté dvere na lietadle, zaseknutý prístup k lietadlu, štrajk kohokoľvek a kedykoľvek (Air France).
Väčšinou sa niečoho dočkáte, ale stane sa, že vám oznámia, že treba vystúpiť a nikam sa neletí. Ak máte šťastie, nájde sa náhradný let, ak nie, nasleduje ďalšie čakanie na hotelové a jedlové vouchery, odchod do hotela a horúčkovité telefonáty. Už som sa naučil príliš sa nevzrušovať a väčšinou je práca naplánovaná tak, že mám prinajmenej 24 hodín rezervu. A ak nie, tak čo už... zameškali sa aj horšie veci než je koncert či nahrávka.
Mnohí ľudia, ktorí pravidelne lietajú, majú už skúsenosť, že im poslali batožinu niekde inde. Zažili ste to aj vy, alebo ste mali šťastie?
To, že by mi ju poslali niekde inde, som nezažil, ale zmeškanú batožinu áno. To sa dá vydržať, keďže letecké spoločnosti sú pomerne spoľahlivé v doručovaní do domu a finančnej kompenzácii, najmä v prípade tých, čo cestujú často. Vyhýbam sa programovo Air France, ktoré sú majstrom sveta v strácaní a nedoručovaní batožín. O iných „prúseroch“ ani nehovoriac. Možno je to náhoda, ale ešte som nestretol živého človeka, ktorý by nemal s nimi nejakú nepríjemnú skúsenosť.
Aké sú vaše skúsenosti s ďalšími leteckými spoločnosťami? Máte nejakú obľúbenú?
Veľmi prijemné sú ázijské aerolínie: Singapore, Thai, Cathay Pacific. Bohužiaľ, nelietajú medzi Torontom a Európou, čo je moja najčastejšia destinácia, takže používam ČSA. Ako stály zákazník mám všelijaké výhody a mám veľa kamarátov medzi pilotmi, takže s nimi lietam rád.
 |
| ZAŽIL SOM ORCHESTER, KTORÝ SA OPIL TAK, ŽE VYDESENÉ LETUŠKY UŠLI A NECHALI BAR NAPOSPAS HUDOBNÍKOM, KTORÍ HO CELÝ VYPILI. FOTO: TÁŇA HOJČOVÁ |
Kedysi lietala po Sovietskom zväze istá rocková skupina. Okrem toho, že mali unikátne lietadlo na státie, v ktorom boli rúry na držanie ako v električke, občas pristávali aj v úplných zapadákovoch. Jedno letisko, na ktorom pristávali, malo asi práve výpadok elektriny, lebo dráha nebola osvetlená, iba na jej konci niekto zapálil vatru, aby sa bolo podľa čoho orientovať. A ozaj, pilot celkom šikovne pristál a keď sa milí muzikanti po pristátí pýtali obsluhujúceho personálu, či nie je prúd alebo prečo je tam vlastne tá vatra, jeden z nich odpovedal: ,Net, net... što-to upalo!‘ (Ale nie, to len niečo spadlo.)
Ste známy filmový fanúšik. Máte nejaký obľúbený film z prostredia lietadiel a lietania?
Nespomínam si, že by som bol nejakým uchvátený. Skôr mám rád dokumenty na dokumentárnom kanále o lietaní a podobných veciach.
Dosť chlapcov si v detstve skladalo modely lietadiel, alebo vystrihovalo obrázky. Aj vy?
Nie, nikdy.
Na akom projekte momentálne pracujete?
Dokončil som prípravu CD so suitami z Janáčkových opier, napísal som spojený čínsko-japonský kus pre decembrový koncert v Hongkongu, a pripravujem koncerty na Slovensku - 15. 9. Tango Night v Klariskách v Bratislave a v októbri koncert na BHS so žilinským Štátnym komorným orchestrom. A medzitým ešte niekoľko drobností.
Autor: S-MAGAZÍN / MARIAN JASLOVSKÝ
