Stanislav Urbánek so svojím priateľom, slepeckým vodiacim psom. FOTO - MÁRIA SOVOVÁ |
Stanislav Urbánek sa učil za stolára, mal rád prácu s drevom. To patrí minulosti. Už dva roky žije v tme. Zrak začal strácať v pätnástich, v osemnástich nevidel na pravé oko a ľavé zachytávalo len svetlo. Šlo o Bechcetovu choroba, ktorá postihuje oči a kĺby.
"Keďže som slepol relatívne pomaly, mal som čas si na to zvykať," spomína Stanislav dnes. Doktori mu tvrdili, že neoslepne. On sám si to spočiatku nahováral tiež. "No postupne som začal tušiť, ktorá bije. Moja mama to dlho predýchavala, otca to stále trápi."
Ešte v štádiu zhoršovania zraku sa prihlásil do Únie nevidiacich a slabozrakých v Trenčíne. Učil sa tam bodové písmo, získaval informácie o produktoch pre nevidiacich, ako napríklad hovoriace hodinky. Tie jeho oznamujú čas v poľštine: "U nás sa nič také nevyrába."
Najviac mu však pomohlo, že mal v únii možnosť stretávať sa s ľuďmi s podobným postihnutím. "U mňa to vypuklo v čase, keď mnou lomcovala puberta," vysvetľuje. "Braillovo písmo mi zo začiatku vôbec nešlo, aj teraz sa mi niekedy všetky body zlievajú. Občas si pritom ponadávam, chce to trpezlivosť," dodáva.
Tú dnes má. Jeho dva roky v tme sa delia už teraz na dve podstatné časti. Na život bez Ajdy, labradorského retrievera, slepeckého psa, a po jeho príchode do Stanovho života. Bol to zvrat o 180 stupňov.
"Prvý rok bez psa bol dosť ťažký. Bol som menej mobilný, musel som vždy niekoho otravovať, aby ma tam, kam som chcel ísť, odviedol, a to bolo nepríjemné. Takto som oveľa samostatnejší," priznáva Stano s tým, že mu Ajda zmenila život.
"Vďaka nej stále nerozmýšľam nad tým, prečo som prišiel o zrak. Keď sme doma, stále sa chce hrať, potrebuje obriadiť, vyčesať, nakŕmiť. To mi zaberá čas. Predtým som preležal na posteli v smútku aj celý deň." Ajda ho prinútila vzchopiť sa.
Dnes ho poznať opäť podľa typického účesu, pekného oblečenia, náušnice. "Vždy som bol výstrednejší typ, a to mi nikto nevezme ani po oslepnutí," hovorí so zadosťučinením. Stratil síce zrak, vie však, že bojovať o zachovanie samého seba za to stojí.
Autor: MÁRIA SOVOVÁ