Včera oslávila 100 rokov. Prežila osem režimov a poznala Hlinku

Starká so šatkou na hlave je síce odkázaná na posteľ a ťažšie rozpráva, no živé oči sa jej pri každej krajšej spomienke zasmejú. Prežila obe svetové vojny, osem režimov.

Alžbeta Kašická-Jančeková včera oslávila 100 rokov. Pamäť by jej pritom mohli závidieť aj oveľa mladší. Ešte aj dnes si spomína na svoje detstvo, kariéru sudkyne a svojho dnes už nebohého manžela.

Narodila sa vo významnej ružomberskej rodine Jančekovcov. "Ešte aj dnes si pamätám na svojho starého otca. Bol to veľmi vehementný človek. Keď sme boli ešte malí, každé ráno nám presne pred šiestou hodinou zabúchal na bránu a kričal na môjho otca: Ondrej, vstávaj!"

Na strýka Jána Jančeka zasa spomína ako na bonvivána. "Vedel si užívať život. Keďže nič poriadne nerobil, jeho otec ho poslal do Ameriky, aby sa zaučil. Počas prvej svetovej vojny narukoval ako rakúsko-uhorský vojak. Zajali ho v Rusku a dokonca sa o ňom hovorilo, že si tam našiel frajerku. Vedel, ako ísť na ženy," smeje sa pani Alžbeta. "Neskôr sa opäť dostal do Pittsburghu. A tam podpísal aj Pittsburskú dohodu. Doma sme mali aj jej fotokópiu."

Otcom Alžbety Kašickej-Jančekovej bol významný ružomberský staviteľ Ondrej Janček. Naprojektoval a staval slávny kostol v Černovej. Boj proti maďarizačnému tlaku ho potom spojil s tamojším rímskokatolíckym farárom Andrejom Hlinkom, s ktorým bol dvakrát väznený, vo Vacove a v Segedíne.

Aj pani Alžbeta si na Hlinku dobre pamätá. Istý čas u nich býval pečený varený. A kým deti mali jedlo skromnejšie, Hlinku vždy riadne pohostili. No to priateľstvo netrvalo večne.

"V roku 1918 nastal ten zlom. Otec prestal byť Hlinkovým stúpencom a ostal na československej strane. Predtým boli kamaráti, potom stáli proti sebe," rozpráva pani Alžbeta, ktorá si spomína aj na to, ako im Hlinkovi stúpenci neskôr prevrátili hore nohami celý dom. "Všetko sme mali zničené, rozbité okná, zdemolovaný nábytok," mračí sa.

Život v prvej polovici 20. storočia veru nebol ľahký. "Netreba zabúdať na to, že v týchto rokoch boli stále vojny. Prežila som osem režimov, no nebola som v žiadnej strane."

Napriek tomu dostala riadne vzdelanie: v roku 1925 zmaturovala v Ružomberku a rozhodla sa študovať právo na Právnickej fakulte bratislavskej univerzity. "Vtedy to bola móda študovať právo. A nebola som tam jediná žena, bolo nás niekoľko. Pamätám si, ako nám český profesor hovoril: Proč se dámy umí naučit a páni ne?"

So štúdiom skončila v roku 1930 a po troch rokoch praxe začala pracovať ako advokátka, neskôr ako sudkyňa. Venovala sa civilnému právu. Riešila majetkové kauzy či rozvody. "No vraždy nie," prízvukuje.

Kariéru ukončila v Bratislave. Tam sa spoznala s manželom Karolom Kašickým, za ktorého sa vydala ako 52-ročná. "Bol pôvodne statkárom. Súdili ho, lebo jeho sliepky neznášali v tom čase toľko vajec, koľko bolo treba," vážne hovorí.

Neskôr sa stal známy ako fotograf. S pani Alžbetou boli spolu až 35 rokov. Spomína si, ako cestovali po Afrike, Cypre, bývalej Juhoslávii či Grécku. Zomrel v roku 1991. Jeho žena o ňom rada hovorí. A ako sa ako 100-ročná má? "Ako prasa v kufri," smeje sa. Chýba jej len jedno: "Keby som tak mohla chodiť!"