Začiatkom októbra sa Štefan Hríb svojich hostí Pod Lampou naivne (ako to vie len on) opýtal, či môžu byť (nepoctiví) privatizéri šťastnými ľuďmi. Dočkal sa (ako vždy, keď hostí psychológov a farárov) viac či menej naivných odpovedí. Ja naivný nebudem.
Áno, nepoctiví privatizéri (ako aj mafiáni, skorumpovaní politici, zbytoční štátni zamestnanci, dozorcovia v koncentrákoch a podobne) nielenže môžu byť, ale poväčšine aj sú "šťastnými ľuďmi". Čo ma k tomu vedie? Experiment, ktorí tam tí psychológovia spomínali.
Výsledok experimentu bol zhruba taký, že absolútna väčšina ľudí (bez ohľadu na rasové, sociálne etc. rozdiely) bude pokojne tvrdiť, že dva a dva je päť, kým nadobudnú presvedčenie, že "všetci ľudia" by povedali to isté.
Mimochodom, nejde o nejaký zvlášť revolučný poznatok, Schoppenhauer na podobné závery žiadne experimenty nepotreboval.
Väčšina ľudí súdi "spoločensky" nielen o matematických počtoch, ale aj o vlastnom pocite šťastia (okrem iného). Tým skôr, že ide o vec ťažko definovateľnú a rozumom pochopiteľnú.
Takže, úplná väčšina ľudí (teda aj nepoctivých privatizérov) usudzuje, že je šťastná, kým sa domnieva, že všetci ľudia ich za šťastných považujú a tešia sa aj spoločenskému rešpektu, ktorý z takého posudku nasleduje.
Pátrajme teda po tom, ako spoločnosť "nepoctivých privatizérov" hodnotí. Mám tu na mysli naše skutočné, väčšinové hodnotenie. (Teda nie novinové komentáre a už vôbec nie hodnotenie hostí programu PL.)
Napríklad, homosexuáli, napriek tomu, že sú v zákonoch, televízii, tlači verejne zrovnoprávnení, napriek tomu sa stále budú cítiť diskriminovaní, lebo cítia úplne jasne všeobecné pohŕdanie a viac či menej dobre skrývaný posmech.
Spomínaní privatizéri sú opakom homosexuálov. Sú síce na stránkach novín a podobne prísne odsudzovaní, napriek tomu však úplne jasne a realisticky cítia všeobecnú úctu, rešpekt a, samozrejme, závisť.
Nuž, a to je pocit, po ktorom "všetci" túžia a ktorý pre väčšinu tvorí gro pocitu "šťastia", napriek tomu, že vo všelijakých dotazníkoch by všetci, prirodzene, uviedli, že to je zdravie, rodina atď., lebo si myslia, že všetci by to tak zaškrtli.
Ľudí, ktorí niečo vedia, pomáhajú druhým atď., si síce naoko vážime (lebo tak by sa malo), ale stačí sa zamiešať medzi ľudí a vypočuť si, trebárs, zopár krčmových alebo električkových rozhovorov, aby sme vo veci získali jasno.
Kto chce mať rešpekt, tvári sa , že vie "vybaviť veci", že sa "pozná s ľuďmi" atď. Študent, ktorý sa dostal na školu vďaka svojim schopnostiam, sa radšej tvári, že to "mal vybavené", aby zabodoval u kamošov. A tak ďalej a tak ďalej. Príkladov máme všetci nepochybne plné rukávy.
Richard Müller tvrdí, že: "Štěstí je krásná věc, ale prachy si za něj nekoupíš." Svätá prostota!
sarkozy.blog.sme.sk
