Helena Wilde-Kordová na nedávnej návšteve v Bratislave. V rukách drží fotografiu umučeného manžela, generálmajora in memoriam. FOTO SME - PAVOL MAJER
Osemdesiatosemročná pani Helena prichádza domov na Slovensko rada a často. Tento rok o to radšej, keďže jej vo väzení umučenému manželovi, generálmajorovi Alexandrovi Kordovi, odhalili pri príležitosti skončenia 2. svetovej vojny v moravských Hraniciach pamätnú dosku.
Korda bol povstaleckým veliteľom, po oslobodení pôsobil ako zástupca veliteľa Vojenskej akadémie v Hraniciach. V máji roku 1949 ho odsúdili vo vykonštruovanom procese za velezradu a špionáž.
Dostal doživotie a na následky neľudského mučenia vo väzení zomrel. V roku 1990 bol rehabilitovaný a in memoriam povýšený do hodnosti generálmajora. Keď ho zatkli, mal vonku ženu a malého syna.
Helenina krížová cesta
Netrvalo dlho a po pani Helenu Kordovú si prišli roku 1950. Obvinili ju zo špionáže a velezrady, dostala štrnásť rokov väzenia, finančnú pokutu 20-tisíc korún, stratila celý majetok aj občianske práva.
Jej krížová cesta sa začala vo vyšetrovacej väzbe na Pankráci, odkiaľ putovala do železiarní v Kladne. "Tam sme klesali až na dno, lebo sme v holých rukách vláčili železničné koľaje," spomína pani Helena.
Potom šla do väznice v Mladej Boleslavi - za trest. "Preto, lebo som odmietla podpísať zdravicu Stalinovi," hovorí. Odtiaľ sa dostala do Rakovníka, kde z pecí vyberali žeravý šamot, potom znovu na vyšetrovanie do Ruzyne.
"Tam ma nútili usvedčiť Vlada Klementisa a Richarda Slánského z ich údajnej protištátnej činnosti. Odmietla som. Tak tedy zdechnete!" kričal na ňu jeden z vyšetrovateľov a ubezpečoval ju, že ak nepodpíše, odmietnu jej manželovi akúkoľvek zdravotnú pomoc.
Aj to urobili, aj jej ho ukázali. "Videla som ho zničeného a skrvaveného posledný raz." Jej vlastná krížová cesta sa skončila vďaka všeobecnej amnestii roku 1960. Trvala rovných 10 rokov.
Dlhá noc sestry Zdenky
Výpoveď Heleny Wilde-Kordovej veľmi zavážila pri procese blahorečenia sestry Zdenky Schelingovej. Stretla sa s ňou na Pankráci. Priviezli ju polomŕtvu.
"Tri týždne sme boli spolu v cele. Pred prevozom ma Zdenka objala a povedala: Helenka, neboj sa, ty sa ešte zídeš so svojím synom. Nepovedala, že sa stretnem s mužom. Ani som sa nestretla."
Od sestry Zdenky si však vypočula mnoho. Aj to, ako ju mučili, ako ju donaha vyzlečenú a vyviazanú za ruky bičovali. Videla jej rany na tele a dodnes cituje jej slová: "Ja sa von nevrátim, dala som svoj život Ježišovi a ten si ho vezme. My dve sa už na tejto zemi nestretneme, ale keď vyjdeš, prosím, polož mi na hrob kyticu bielych ruží. Urobíš to?"
Pani Helena to robila. V tú noc, keď sestru odviezli, bolo na Pankráci trinásť popráv. "Bola to strašná noc," spomína. "Ešte dnes je mi z nej ťažko. Ale vtedy som si sľúbila, že sa nikdy nevzdám a že to všetko musím prežiť."
Blahorečenie a pamäť iných
Prežila, v roku 1970 emigrovala aj so synom do Anglicka, a vypovedala. Jej autentická výpoveď zavážila pri dlhom procese blahorečenia sestry Zdenky väčšmi ako čokoľvek iné. Stala sa naozaj korunným svedkom, lebo vedela to, čo nemohol vedieť nikto iný.
"Boh ma odmenil," hovorí dnes. "Pomohol mi emigrovať, zobrať so sebou syna, za nami sa podarilo prísť aj jeho snúbenici. Začiatky boli nesmierne ťažké, ale zasa tu bola pomoc zhora. Teraz chodím domov vždy, keď len trochu môžem."
Bola tu aj v dňoch, keď v bratislavskej Petržalke blahorečil zosnulý pápež Ján Pavol II. jej spoluväzenkyňu sestru Zdenku Schelingovú. Sedela tam, medzi sestričkami svätého kríža.
Len jedno ju trápi. Politici sa pri Jánovi Pavlovi vystriedali, ona sa k nemu nedostala. "Ani na sväté prijímanie, ani na pár slov audiencie," hovorí ako korunný svedok a má slzy v očiach. My, Slováci, prirýchlo a radi zabúdame?
Autor: EVA NOVÁ
