Predstavte si, že prvýkrát letíte z Bratislavy do niektorého z veľkých európskych alebo svetových miest. Ako to celé prebieha? Čo všetko vás na letisku a v lietadle čaká? Na čo by ste mali byť pripravení?
Bratislavské letisko je aj v špičke pomerne pokojným priestorom. Cestujúci vystúpi z auta alebo taxíka priamo pred vchodom, vyloží si batožinu a po pár krokoch je vo vybavovacej hale. Nikde žiadny nadmerný zhon, pokrikovanie alebo naháňanie sa. Ak cestujúci letí chartrom na dovolenku, vyzdvihne si doklady na pultíku svojho touroperátora a ide na registráciu letenky a batožiny k niektorému z jedenástich vybavovacích pultov.
Cestujúci sa zorientuje podľa cieľového letiska a čísla letu nad pultom. Odvážia mu batožinu a on už dávno vie, že zadarmo sa preváža iba 20 kíl. Tolerujú sa maximálne tri kilogramy, plus malá príručná batožina, za ďalšie kilá sa platí. Do Severnej Ameriky si možno vziať dve batožiny s maximálnou hmotnosťou po 32 kilogramov. Súčasne s odvážením batožiny cestujúcemu vymenia letenku za palubnú vstupenku. Kto letí pravidelnou linkou, ide priamo na registráciu. Tá sa končí 30 minút pred odletom. Potom treba rýchlo na pasovú kontrolu. Toho, kto letí mimo krajín Európskej únie, môžu s príručnou batožinou zastaviť colníci. Cestujúci má skrátka čo robiť a preto je naozaj dobré prísť na letisko aspoň dve hodiny pred odletom.
BEZPEČNOSŤ
Kedysi sa týmito úkonmi pozemné vybavovanie skončilo a cestujúci sa mohol venovať samoštúdiu cudzích jazykov alebo popíjaniu v bare. Od sedemdesiatych rokov, po sériách únosov lietadiel, začali čoraz prísnejšie bezpečnostné kontroly. Príručná batožina prechádza zariadením podobným röntgenu, „presvecujú“ sa aj saká a peňaženky. Pracovník bezpečnostnej služby osobitným zariadením zisťuje, či cestujúci nemá so sebou kovový predmet, z ktorého by sa mohla vykľuť pištoľ, nôž alebo manikúrové nožničky. Všetko, čo by sa mohlo stať hrozbou, kontrola zabavuje. Nemilosrdne. Aj Zippo zapaľovače.
Múdry cestujúci o tom vie a preto pištole, nože a nožničky zabalí do batožiny, ktorá sa prepravuje v podpalubí lietadla. Ale aj tá sa pred odletom röntgenuje, aby v nej neboli výbušniny. Najprísnejšie kontroly sú pred vstupom na palubu izraelských a amerických dopravcov. Kontrolór dokonca môže požiadať cestujúceho, aby sa vyzul a nechal si zröntgenovať topánky, pretože výbušnina či zbraň sa dá na palubu preniesť aj v podpätku, čo je stará známa vec z filmov o Jamesovi Bondovi.
PRED ODLETOM
Ak cestujúci príde pred odletom skôr, po všetkom vybavovaní mu zostane čas na kávu, osviežujúci drink, prípadne na nákupy. Veľa cestujúcich považuje drink pred odletom za súčasť predodletového rituálu. Niektorí potrebujú celú sériu drinkov, aby boli schopní letieť, čo z rôznych dôvodov príliš neodporúčame.
Kým Slovensko nevstúpilo do E Ú, populárne boli nákupy alkoholu, cigariet či kozmetiky v tax free či duty free shopoch, o clo lacnejších než v iných obchodoch. Pretože Európska únia je jednotným colným priestorom, bez cla možno kupovať iba pred letom do štátov mimo EÚ. Na niektorých väčších letiskách sa však dá nakupovať aj v obchodoch označených ako Travel value. Sú na pôde free shopov, registračná pokladnica však podľa palubnej vstupenky rozlíši platbu. Aj tovar v Travel Value je lacnejší, pretože DPH hradia predajcovia a majitelia letiska, ktorí tvrdia, že aj nižší zisk je lepší než žiadny.
Dvadsať minút pred štartom by mal byť cestujúci už v odletovej čakárni (gate). Nasadnúť do nesprávneho lietadla je prakticky nemožné, pretože pri vchode do čakárne sa kontrolujú palubné vstupenky. Z „gejtu“ odvedú cestujúcich k autobusu pred terminálom a zavezú k správnemu lietadlu.
NA PALUBE
Palubná vstupenka zvyčajne udáva číslo radu a sedadla, aby sa predišlo nedorozumeniam. Cestujúci, ktorý letí prvýkrát a chce sedieť pri okne, by mal o to požiadať už pri registrácii letenky. V Boeingoch 737 si niektorí vyšší cestujúci sťažujú, že sa nemôžu pozerať do boku, ale len šikmo dolu. Výrobca sa ospravedlňuje: keď lietadlo v polovici šesťdesiatych rokov konštruovali, bol priemerný dospelý cestujúci o osem centimetrov nižší ako ten dnešný. Vyššie umiestnenie by chcelo prekonštruovanie celého trupu. Letušky ešte pred štartom kontrolujú, či je cestujúci pripútaný v kresle, inštruujú, kde sú núdzové východy, kde plávacie vesty, ukážu, odkiaľ vypadne kyslíková maska. Tento obrad je súčasťou predpísaných procedúr a tí, ktorí cestujú pravidelne, už môžu pri ňom zívať nudou, ale predpis je predpis.
Štart lietadla kedysi patril k adrenalínovým zážitkom. Najmä pre tých, ktorí leteli prvýkrát. Vzlietne lietadlo? Nerozpadne sa pritom? Sú piloti triezvi? Prečo nám nerozdali padáky? Takéto a podobné otázky sa začiatočníkom vynárali v hlave, no ani sa nenazdali, lietadlo už bolo vo vzduchu a život na palube sa vrátil k bežnej rutine. Dnes je rutinou aj samotný štart a pre mnohých cestujúcich už nie je ani dôvodom, aby prestali čítať noviny.
OBČERSTVENIE V BUSINESS CLASS
Nie každý cestujúci rád cestuje najlacnejšou triedou. Prečo sa tlačiť medzi opitými hulákajúcimi britskými futbalovými fanúšikmi? V každom lietadle je priestor vyhradený pre pohodlnejšiu tzv. obchodnú triedu (business class). Letenka je, samozrejme, štvor až päťnásobne drahšia než najlacnejšie letenky v ekonomickej triede. Výhody však nie sú len v širších a pohodlnejších kreslách, lepšom jedle a víne. Cestujete s inou kategóriou cestujúcich a ste aspoň čiastočne ušetrení hrôzy turistickej triedy. Ďalšie výhody prináša servis na letisku - vrátane osobitného rýchlejšieho vybavovania, osobitnej pohodlnej čakárne s pracovňou vybavenou počítačmi, internetom, občerstvením, umyvárňou, sprchou. Na medzikontinentálnych letoch veľkých spoločností je v lietadlách aj oddelenie prvej triedy s osobitným servisom, veľkými kreslami, ktoré sa dajú upraviť na lôžko. Lôžková úprava sedadiel býva na medzikontinentnálnych linkách aj v obchodnej triede.
OBČERSTVENIE
Až keď sa lietadlo blíži k určenej letovej hladine (prúdové lietadlá podľa dĺžky letu medzi 7 až 12 kilometrov, čím dlhší let, tým vyššie), letušky sa stávajú servírkami. Nemajú veľa času, veď do Košíc či Prahy od štartu po pristátie neprebehne ani 50 minút a do Londýna sú to dve hodiny. Cestujúci letiaci prvýkrát sa určite teší na gastronomické špeciality a vychladené šampanské, ktoré dostane. Skutočnosť je však trocha iná.
V tradičných aerolinkách rozdajú v ekonomickej triede obložený rohlík, prípadne sušienku, nalejú kávu, čaj alebo džús. V nízkonákladových spoločnostiach, ale aj u niektorých štandardných dopravcov si treba občerstvenie zaplatiť. Bagetka za tri až päť, nápoj za jeden až dve eura. Cestujúci nemôžu nič namietať, pretože za letenku zaplatili v nízkonákladovej spoločnosti podstatne menej. Írsky Ryanair vybehol vo svojej reklame na cestujúcich s otázkou, či sa im skutočne vyplatí platiť štandardným dopravcom sto alebo dvesto eur navyše iba za dva obložené chlebíčky a šálku kávy.
ZÁBAVA
Lietadlo letí, cestujúci sa už dosýta vynadíval von oknom a teraz by sa chcel trocha pozabávať. Nuž, všetko závisí na jeho nárokoch. Nenáročnému stačí to okno, bojazlivým modlitby, opakované dokola. Štandardnou zábavou v lietadle je čítanie, konverzácia, počúvanie hudby alebo pozeranie filmov. Pri medzikontinentálnych letoch má cestujúci monitor priamo pred sebou a môže si vybrať z pomerne bohatej hudobnej alebo filmovej ponuky. Špecialitou je kanál na sledovanie letových údajov (výška, rýchlosť a čas letu) alebo sledovanie okolia lietadla prostredníctvom niekoľkých kamier, čo ocení každý, kto nemá sedadlo pri okne. A tých je väčšina. Ale zrejme najtradičnejšou a najobľúbenejšou zábavou je spánok. Kto to dokáže, prespí celú cestu a má pokoj. CIEĽ CESTY Pristávanie lietadiel bolo kedysi najzložitejšou a najťažšou operáciou celého letu. Zaznelo tradičné „Pripútajte sa prosím, pristávame“ a rozsvietil sa nápis „No smoking“. Vtedy sa ešte na palubách lietadiel pokojne fajčilo. Dnes sa nefajčí a pristátie je rovnaká rutina ako štart. Cestujúci si nemusí predstavovať pilotov zápasiacich s ovládaním lietadla a vysúvajúcich podvozok rôznymi pákami. Piloti dnes skôr sledujú monitor počítača a komunikujú s riadiacou vežou. Lietadlo pristáva samé. Doslova. Cestujúci letiaci z Bratislavy zvyčajne pristáva na väčšom alebo naozaj veľkom letisku a menej skúsenému chvíľu trvá, kým sa zorientuje. Veľké medzinárodné letiská dnes predstavujú obrovský komplex dvoch i viacerých štartovacích dráh s množstvo rolovacích dráh a parkovísk pre desiatky aj stovky lietadiel. Na Heathrowe v Londýne sú štyri samostatné terminály pre cestujúcich, pospájané autobusmi a tunelmi, piaty sa stavia. Ďalšie priestory sú pre nákladné lietadlá. Vo Frankfurte premáva medzi terminálmi vláčik a batožina sa triedi automaticky. Dopravníky, ktoré ju presúvajú správnym smerom, merajú až 60 kilometrov. Letisko Atlanta má medzi jednotlivými terminálmi vlastné metro s piatimi zastávkami, v Zürichu je pod letiskom železničná stanic. K letiskám patria reštaurácie, sieť obchodov, požičovne áut, kongresové centrá, rokovacie miestnosti. Na singapurskom letisku je v salóniku pre cestujúcich prvej triedy je aj kútik s jacuzzi s výhľadom na rolujúce lietadlá. V Mníchove má letisko vlastný pivovar a na treťom poschodí terminálu kliniku, ktorá neslúži cestujúcim, čo za letu ochoreli, ale poskytuje drahé špeciálne medicínske služby, náročné chirurgické zákroky a plastické operácie.
PRISTÁLI SME
Samozrejme, že málokto letí do Mníchova pre nový nos. Väčšina cestujúcich má iný cieľ a ich najväčšou túžbou je vystúpiť z lietadla, dostať batožinu a čím skôr opustiť aj letisko. Alebo sa rýchlo zorientovať a dostať sa do ďalšieho lietadla, ktorým poletí ďalej.
Väčšie prúdové lietadlo po pristátí roluje jednému z dvoch terminálov a zastane pri teleskopickom nástupnom a výstupnom „prste“, ktorý sa po vypnutí motorov pritlačí ku dverám. Týmto „prstom“ prejde cestujúci suchou nohou do haly. Menšie prúdové a turbovrtuľové lietadlá (aj linky z Bratislavy) smerujú na vzdialenejšie veľké parkovisko. Do terminálu sa dovezú autobusom.
Najjednoduchšie to majú cestujúci zo „schengenských“ krajín Európskej únie, ak prilietajú z krajín EÚ. Nijaká pasová kontrola ich nečaká. Slováci musia pri pulte cudzineckej polície ukázať pas či identifikačnú kartu. Cestujúci zo značnej časti nečlenských krajín musia mať platné vstupné vízum.
Za pasovou kontrolou sú dopravníky s kuframi a ruksakmi. Je ich niekoľko, nuž treba hľadať pás, nad ktorým svieti názov letiska, odkiaľ cestujúci priletel. Pre občana EÚ už tortúra prehliadok končí. Ak prilieta z nečlenskej krajiny, musí cez colnicu. Aby procedúra bola čo najjednoduchšia, kto nemá nič na preclenie, vychádza tzv. zeleným koridorom. Colníci tam zastavujú iba príležitostne. Kto priváža drahší tovar, mal by odbočiť do červeného koridoru a prihlásiť sa u colníkov. Od nich vedie cesta k Meeting Pointu, kde sa mnohí stretávajú s hostiteľmi alebo pred budovu na autobus či taxík.
A to je všetko. Cestujúci stojí pred letiskovou halou, tentoraz však chrbtom k nej, nadychuje sa iného vzduchu a iných vôní, vidí iné farby a možno sa ocitol aj v inom ročnom období. Jeho let skončil a pred ním sa otvárajú nové dobrodružstvá.
Autor: S-MAGAZÍN / Text: Alena Sulová Foto: Profimedia / Corbis
